Harry Potter a Fénixov rád

A tak im vyrozprával, ako posielal Siriusovi list a vzápätí pribehol Filch a požadoval, že chce ten list vidieť. Harryho prekvapilo, že Hermione sa tá historka zdala veľmi zaujímavá, oveľa viac než jemu.

„Povedal, že dostal tip, že si objednávaš hnojové bomby? A od koho?“

„Neviem,“ pokrčil plecami Harry. „Možno od Malfoya, asi si myslel, že je to smiešne.“

Kráčali pomedzi vysoké kamenné stĺpy s okrídlenými diviakmi, zabočili doľava na cestu do dediny a vietor im vmietal vlasy do očí.

„Od Malfoya?“ pochybovačne zopakovala Hermiona. „No… áno… možno.“

A celou cestou po prvé domy Rokvillu bola zamyslená.

„Kam vlastne ideme?“ spýtal sa Harry. „K Trom metlám?“

„Nie,“ Hermiona precitla zo zadumania, „nie, tam je vždy plno a hluk. Povedala som ostatným, že sa stretneme U kančej hlavy, v druhom hostinci, veď vieš, v ktorom, ten nie je na hlavnej ceste. Myslím, že je trochu… no viete… pochybný… ale študenti ta normálne nechodievajú, takže si myslím, že nás tam nikto nebude počúvať.“

Kráčali po hlavnej ulici popri Zonkovom obchode so zábavnými čarodejníckymi potrebami a neprekvapilo ich, keď tam uvideli Freda, Georgea a Leeho Jordana; popri pošte, z ktorej pravidelne vyletúvali sovy, a zabočili do vedľajšej uličky, kde na konci stál malý hostinec. Na hrdzavej konzole nad dverami visela ošúchaná drevená tabuľa s obrázkom odťatej hlavy kanca, z ktorej vyteká krv na biely obrus. Tabuľa vŕzgala vo vetre. Všetci traja pred dverami zaváhali.

„Tak poďme,“ vyzvala ich Hermiona trochu nervózne.

Harry vošiel prvý.

Dnu sa to vôbec nepodobalo Trom metlám, tam veľký bar žiaril čistotou a bolo teplo. Kančia hlava pozostávala z jednej malej, ošumelej a veľmi špinavej miestnosti, kde niečo silno smrdelo capinou. Arkierové okná pokrývala taká vrstva špiny že do miestnosti preniklo len veľmi málo denného svetla a osvetľovali ju kúsky sviečok na drsných drevených stoloch. Podlaha na prvý pohľad vyzerala, akoby to bola iba udupaná zem, hoci keď na ňu Harry stúpil, uvedomil si, že pod vrstvou špiny, ktorá sa tam hromadila možno celé storočia, je kameň.

Harry si pamätal, že Hagrid túto krčmu spomínal v prvom ročníku: „U kančej hlavy veru nájdeš kadejakých ľudkov,“ hovoril, keď im opisoval, ako tam od nejakého cudzinca v kapucni vyhral dračie vajce. Vtedy sa Harry čudoval, prečo sa Hagridovi nezdalo zvláštne, že ten cudzinec mal pri ich stretnutí zakrytú tvár, ale teraz videl, že skrývať si tvár akoby bolo v Kančej hlave módou. Pri bare sedel nejaký chlapík s hlavou celou omotanou špinavými sivými obväzmi, čo mu však vôbec neprekážalo, aby cez štrbinu na ústach donekonečna do seba nenalieval poháre nejakej ohnivej dymiacej tekutiny. Za stolom pri jednom okne sedeli dve postavy v kapucniach. Harry by ich bol považoval za dementorov, keby sa neboli rozprávali so silným yorkshirským prízvukom, a v tieni pri krbe sedela čarodejnica s hustým čiernym závojom až po zem. Videli jej iba konček nosa, lebo na tom mieste závoj trochu vytŕčal.

„Ja neviem Hermiona,“ zašepkal Harry cestou k zahľadel sa najmä na čarodejnicu pod hrubým závojom.

„Nezišlo ti na um, že tamto pod tým by mohla Umbridgeová?“

Hermiona si premerala zahalenú postavu.

„Umbridgeová je nižšia než tá žena,“ povedala potichu. „No aj keby sem Umbridgeová prišla, nemôže nás odtiaľto vykázať, Harry, lebo som tri razy kontrolovala školský riadok. Neporušujeme predpisy. Vyslovene som sa pýtal profesora Flitwicka, či študenti môžu chodiť do Kančej hlavy, a povedal mi, že áno, ale dôrazne ma upozornil, že od porúča, aby sme si priniesli vlastné poháre. A vyhľadala som si všetko, čo mi len zišlo na um, o študijných skupinkách a krúžkoch domácich úloh a v každom prípade sú povolené. Len si myslím, že by nebolo dobré chváliť sa tým, čo robíme.“

„Najmä keď to, čo plánujeme, nie je práve krúžok domácich úloh,“ sucho poznamenal Harry.

Zo zadnej miestnosti sa k nim dovliekol barman. Bol to nevrlý starec s dlhými, hustými sivými vlasmi a bradou. Bol vysoký a chudý a Harrymu sa zdal akýsi známy.

„Čo je?“ zavrčal.

„Tri ďatelinové pivá, prosím,“ požiadala Hermiona.

Muž sa zohol, vytiahol tri veľmi zaprášené, špinavé fľašky a tresol ich na barový pult.

„Šesť siklov.“

„Ja platím,“ povedal Harry rýchlo a podal mu strieborniak. Barman si Harryho premeral a na okamih sa jeho pohľad zastavil na jazve. Potom sa otočil a odložil Harryho peniaze do starobylej drevenej pokladne, ktorej zásuvka sa automaticky otvorila, aby prijala peniaze. Harry, Ron a Hermiona sa utiahli k najodľahlejšiemu stolu, sadli si a obzerali sa. Muž so špinavým sivým obväzom zaklopal hánkami po pulte a dostal od barmana ďalší dymiaci nápoj.

„Viete čo?“ zašepkal Ron a nadšene pozrel na bar. „Tu by sme si mohli objednať, čo chceme. Stavím sa, že ten chlap by mi dal hocičo, jemu by to bolo jedno. Vždy som chcel ochutnať ohnivú whisky…“

„Ale ty si prefekt!“ zavrčala Hermiona.

„Áno…“ Ronovi zmizol úsmev z tváre.

„Tak kto by sa to mal s nami stretnúť?“ spýtal sa Harry, otvoril hrdzavý vrchnák a odpil si piva.