Harry Potter a Fénixov rád

„Vieš, že to bolo šťastie, keby časovrat nebol...“

„Vlani,“ teraz už Ron skoro kričal, „si odrazil Veď-Vieš-Koho…“ „Počúvaj ma!“ skočil mu do reči Harry skoro nahnevaný, lebo Ron i Hermiona sa usmievali. „Len ma vypočujte dobre? Znie to skvele, keď to takto hovoríte, ale to všetko bolo len šťastie – polovicu času som ani nevedel, čo robím, nič z toho som neplánoval, robil som to, čo mi zišlo na um, skoro vždy mi niekto pomohol…“

Ron s Hermionou sa stále usmievali a Harry cítil, že je čoraz vzrušenejší, ani nevedel prečo.

„Neseďte tu tak a nevyškierajte sa, akoby ste to vedeli lepšie než ja. Predsa som pri tom bol ja, či nie?“ rozhorčoval sa. „Ja viem, čo sa dialo. A neprežil som to preto, že by som bol vynikajúci z obrany proti čiernej mágii, prežil som to preto, lebo… lebo v pravý čas mi prišla pomoc, alebo preto, že som odhadol správne – ale tápal som, nevedel som presne, čo robím… PRESTAŇTE SA SMIAŤ!“

Miska s murtlapovou esenciou spadla na zem a rozbila sa. Harry si uvedomil, že stojí, hoci si nepamätal, kedy vstal. Krivolab vbehol pod gauč. Z Ronovej a Hermioninej tváre zmizol úsmev.

„Vy neviete, aké to je! Ani jeden z vás – vy ste sa nemuseli pred ním brániť! Myslíte si, že len odrecitujete hŕbku zaklínadiel a vrhnete ich naňho tak ako v triede či čo? Celý ten čas medzi vami a smrťou nie je nič iba… iba váš vlastný mozog, alebo odvaha, alebo čo… ako keby človek mohol rozmýšľať keď vie, že o zlomok sekundy ho zabijú, alebo budú mučiť, alebo uvidí, ako jeho priatelia umierajú – to nás v škole nikdy neučili, ako si poradiť s takými vecami, a vy dvaja sa tvárite, akoby som bol múdry chlapček len preto, že tu stojím živý, ako keby Diggory bol hlupák, ktorý to všetko pokazil – vy jednoducho nechápete, že som to celkom ľahko mohol byť ja, a aj by som bol, keby ma Voldemort nebol potreboval…

„My sme nič také nehovorili, kamarát,“ zdesene sa tváril Ron. „Ani sme sa neposmievali Diggorymu, to si zle pochopil,“

Bezmocne pozrel na Hermionu, ktorá vyzerala utrápene. „Harry,“ povedala placho, „nechápeš to? Práve preto… pre toto ťa potrebujeme… potrebujeme vedieť, aké to je naozaj… stáť zoči-voči nemu… proti Vol-Voldemortovi.“

Bolo to po prvý raz v živote, čo vyslovila jeho meno, a práve to väčšmi než čokoľvek iné, Harryho upokojilo. Ešte zadychčaný klesol do kresla a pritom si uvedomil, že ruka ho znova strašne bolí. Ľutoval, že rozbil misku s murtlapovou esenciou.

„Tak o tom porozmýšľaj,“ potichu ho požiadala Hermiona. „Prosím.“

Harry nevedel, čo na to povedať. Už sa hanbil za svoj výbuch. Prikývol, sotva si uvedomujúc, na čo pristal.

Hermiona vstala.

„Idem spať,“ povedala najprirodzenejšie, ako vedela. „Ehm… dobrú noc.“

Aj Ron vstal.

„Ideš?“ rozpačito sa spýtal Harryho.

„Áno. O… o chvíľku. Len to tu upracem.“

Ukázal na rozbitú misku na zemi. Ron prikývol a odišiel.

„Reparo,“ zamrmlal, mieriac prútikom na kúsky porcelánu. Zlietli sa dohromady a miska bol ako nová, ale esenciu z murtlapa nemal ako vrátiť.

Odrazu bol taký unavený, že ledva odolal, aby neklesol naspäť do kresla a nezaspal tam, ale donútil sa stáť a ísť za Ronom hore. Jeho nepokojnú noc zase zavŕšili sny o dlhých chodbách a zamknutých dverách, a keď sa na druhý deň zobudil, opäť ho pichalo v jazve.

16 U kančej hlavy

Hermiona potom celé dva týždne ani nespomenula že by Harry mal učiť obranu proti čiernej mágii. Harryho tresty u Umbridgeovej sa napokon skončili (pochyboval či mu slová vyryté na ruke niekedy celkom zmiznú). Ron absolvoval ďalšie štyri metlobalové tréningy a na posledných dvoch už naňho nikto nekričal, a všetkým trom sa na transfigurácii podaril pokus miznutia na myšiach (Hermiona pokročila až k zmiznutiu mačiatok), kým tá téma neprišla na pretras znova v jeden búrlivý večer na konci septembra. Všetci traja práve sedeli v knižnici a hľadali prísady do elixíru pre Snapa.

„Zaujímalo by ma,“ ozvala sa odrazu Hermiona, „či si rozmýšľal nad tou obranou proti čiernej mágii, Harry.“

„Samozrejme,“ mrzuto odpovedal, „nemôžem na to zabudnúť. Akoby aj, keď nás učí tá ježibaba…“

„Myslela som na ten nápad, čo sme s Ronom…“ Ron vrhol na ňu vyplašený výhražný pohľad. Zamračila sa naňho. „No dobre, na ten môj nápad – že by si nás učil.“

Harry neodpovedal hneď. Predstieral, že študuje stránku Ázijských protijedov, lebo nechcel povedať, čo si myslí.

Za uplynulé dva týždne o tom premýšľal dosť často. Niekedy sa mu to zdalo ako bláznivý nápad, tak ako v ten večer, keď to Hermiona navrhla, ale inokedy si uvedomil, že myslí na zaklínadlá, ktoré mu najlepšie poslúžili pri stretnutiach s temnými silami a smrťožrútmi, a zistil, že vlastne podvedome plánuje hodiny…

„No,“ začal pomaly, keď už dlhšie nemohol predstierať, že protijedy sú až také zaujímavé, „áno, trochu som o tom premýšľal.

„A?“ nedočkavo sa spýtala Hermiona.

„No, neviem,“ Harry hral o čas. Pozrel na Rona.

„Ja som to od začiatku považoval za dobrý nápad,“ tvrdil Ron, ktorý sa teraz ochotnejšie zapojil do rozhovoru, lebo si bol istý, že Harry nezačne znova kričať.