Harry Potter a Fénixov rád

Harry pozrel na Rona.

Usiloval sa hovoriť tónom, akoby to celé považoval za žart: „Ak chceš… no… akože to…“ pozrel do Percyho listu, „pretrhnúť spojenie so mnou, prisahám, že nebudem násilnícky.“

„Vráť mi ho,“ Ron natiahol ruku. „Je to…“ sekal slová a roztrhol Percyho list napoly, „najväčšia…“ roztrhol ho na štvrtiny, „sviňa…“ na osminky, „na svete!“ A odhodil kúsky do ohňa.

„Poď, do svitania to musíme dokončiť,“ rázne ho vyzval Harry a pritiahol pred neho písomnú prácu pre profesorku Sinistrovú.

Hermiona pozerala na Rona a tvárila sa pritom čudne.

„Och, dajte to sem,“ povedala zrazu.

„Čo?“

„Dajte mi ich, prezriem si ich a opravím.“

„To myslíš vážne? Hermiona, zachránila si nám život,“ plesal Ron. „Čo môžem…“

„Môžeš povedať: Sľubujeme, že už nikdy si nebudeme domácu úlohu takto odkladať,“ odrapotala a vystrela obe ruky, aby jej podali svoje práce, no aj tak sa tvárila trochu pobavene.

„Miliónkrát ti ďakujeme, Hermiona,“ neisto ďakoval Harry a podal jej svoju prácu, potom klesol naspäť do kresla a šúchal si oči.

Po polnoci a v klubovni zostali len oni traja a Krivolab. Ozýval sa iba škripot Hermioninho brka, keď tu a tam vyškrtla nejakú vetu, a šuchot stránok, keď v príručkách porozhadzovaných po stole overovala nejaké fakty. Harry bol vyčerpaný. Mal aj čudný, nepríjemný pocit v žalúdku, ktorý nemal nič spoločné s únavou, ale súvisel s listom, po ktorom v ohnisku zostala iba čierna zošúverená kôpka.

Vedel, že polovica ľudí v Rokforte ho považuje za čudáka, ba za blázna, vedel, že v Dennom Prorokovi celé mesiace naňho neprávom robili rôzne narážky, ale keď to videl napísané Percyho písmom a vedel, že Percy radí Ronovi, aby sa prestal s ním priateliť a donášal naňho Umbridgeovej, situácia bola odrazu taká skutočná ako nikdy doteraz. Poznali sa s Percym štyri roky, cez letné prázdniny u nich býval, na Svetovom pohári v metlobale spali v jednom stane, dokonca mu vlani pri Trojčarodejníckom turnaji udelil plný počet bodov, a napriek tomu ho teraz ten istý Percy považuje za nevyrovnaného, ba násilníckeho.

Pocítil náhly súcit so svojím krstným otcom a pomyslel si, že Sirius je teraz zrejme jediný zo známych, kto vie skutočne pochopiť, ako sa v t ejto chvíli cít i, lebo Sirius je v rovnakej situácii. Takmer každý v čarodejníckom svete ho považuje za nebezpečného vraha a veľkého stúpenca Voldemorta, a on s tým vedomím musel žiť štrnásť rokov…

Harry zažmurkal. Práve v ohni uvidel niečo, čo tam nemohlo byť. Na okamih sa to zablyslo a ihneď zmizlo. Nie… to nemohlo byť… to sa mu len zazdalo, lebo práve myslel na Siriusa…

„Dobre, napíš toto,“ prikázala Hermiona Ronovi a strčila pred neho jeho prácu a kus papiera, na ktorý niečo napísala, „a potom dopíš záver, čo som ti naformulovala.“

„Hermiona, čestné slovo, ty si ten najúžasnejší človek, ktorého som poznal,“ zadúšal sa vďačnosťou Ron, „a keby som bol k tebe niekedy bol protivný…“

„… vedela by som, že si už zase normálny,“ dokončila mu do reči Hermiona. „Harry, ty to máš dobre okrem tohto kúska na konci. Zrejme si profesorku Sinistrovú zle počul. Jupiterov mesiac Európa je pokrytý ľadom, nie blatom… Harry?“

Harry skĺzol z kresla na kolená, kľačal na prepálenom a predratom koberci a hľadel do plameňov.

„Harry?“ neisto ho oslovil Ron. „Čo to tam stváraš?“

„Videl som v ohni Siriusovu hlavu,“ povedal Harry.

Hovoril celkom pokojne, koniec koncov presne v tomto kozube sa mu zjavila Siriusova hlava aj vlani a rozprával sa s ním, no aj tak si nebol istý, či ju skutočne videl – tentoraz zmizla tak rýchlo…

„Siriusovu hlavu?“ zopakovala Hermiona. „Myslíš tak, ako keď sa s tebou chcel rozprávať na Trojčarodejníckom turnaji? Ale to by teraz neurobil, bolo by to priveľmi… Sirius!“

Zhíkla a civela do ohňa, Ron pustil brko. Uprostred tancujúcich plameňov sa mihala Siriusova hlava a do usmiatej tváre mu padali dlhé tmavé vlasy.

„Už som si myslel, že pôjdete do postele skôr, než zmiznú ostatní. Bol som tu každú hodinu.“

„Vystrkoval si sa každú hodinu?“ skoro sa zasmial Harry.

„Len na okamih, aby som zistil, či je čistý vzduch.“

„Ale čo ak vás niekto videl?“ znepokojene sa spýtala Hermiona.

„Myslím, že jedno dievča – vyzerala ako prváčka – ma možno zazrelo, ale nebojte sa,“ rýchlo ich ubezpečoval, keď si Hermiona dlaňou prikryla ústa. „Len čo na mňa pozrela, zmizol som a stavím sa, že si myslela, že je to len nejaké čudné poleno alebo čo.“

„Ale, Sirius, toto je strašne riskantné…“ začala Hermiona.

„Hovoríš ako Molly. Toto je jediný spôsob, ako som mohol odpovedať na Harryho list bez použitia šifry, a okrem toho šifry sa dajú rozlúšt iť.“

Pri zmienke o liste sa Hermiona i Ron otočili k Harrymu. „Nepovedal si, že si písal Siriusovi!“ obviňujúco zvolala Hermiona.

„Zabudol som!“ bránil sa Harry, čo bola úplná pravda. Stretnutie s Čcho v soviarni mu všetko predchádzajúce vymazalo z hlavy. „Nepozeraj sa tak na mňa, Hermiona, nikto by z neho nijakú tajnú informáciu nevylúštil, však, Sirius?“