Harry Potter a Fénixov rád

„Čo je zase?“ netrpezlivo sa spýtal Alicie, ktorá bola najbližšie.

„Katie,“ odvetila stručne.

Harry sa otočil a videl, ako Angelina, Fred a George čo najrýchlejšie letia ku Katie. Harry a Alicia sa pustili za nimi. Bolo jasné, že Angelina prerušila tréning práve včas. Katie bola biela ako krieda a celá zakrvavená.

„Musí do nemocničného krídla,“ vyhlásila Angelina.

„My ju odvedieme,“ ponúkol sa Fred. „Ona… možno omylom prehltla krvácavú kapsulu.“

„Nemá zmysel pokračovať bez odrážačov a triafačky,“ mrzuto skonštatovala Angelina, keď Fred s Georgeom leteli k hradu, podopierajúc medzi sebou Katie. „Poďme sa prezliecť.“

Kým sa vliekli do šatne, Slizolinčania ešte vyspevovali.

„Tak aký bol tréning?“ dosť odmerane sa spýtala Hermiona asi o pol hodinu, len čo Harry s Ronom preliezli cez portrétový otvor do chrabromilskej klubovne.

„Bol…“ začal Harry.

„Absolútne mizerný,“ dutým hlasom odvetil Ron a klesol do kresla vedľa Hermiony. Pozrela na Rona a jej mrazivý chlad akoby sa roztopil.

„Veď bol tvoj prvý,“ utešovala ho, „chvíľu to potrvá, kým…“

„Kto povedal, že bol mizerný vďaka mne?“ zavrčal Ron.

„Nikto,“ zarazila sa Hermiona, „len som si myslela…“

„Myslela si, že určite budem nanič?“

„Nie, pravdaže nie! Pozri, ty si povedal, že bol mizerný, tak som len…“

„Začnem si robiť domáce úlohy,“ nahnevane vyhlásil Ron odpochodoval ku schodom do chlapčenských spálni, a nebolo ho. Hermiona sa obrátila k Harrymu.

„Naozaj bol mizerný?“

„Nie,“ lojálne odvetil Harry.

Hermiona nadvihla obočie.

„No mohol hrať lepšie,“ pripustil Harry, „ale bol to iba prvý tréning, ako si povedala…“

V ten večer ani Ron, ani Harry s úlohami veľmi nepokročili. Harry vedel, že Ron je priveľmi zaujatý myšlienkou, ako zle hral na tréningu, a ani jemu sa nedarilo vyhnať z hlavy posmešný popevok ‚Chrabromilci babráci‘.

Celú nedeľu strávili v klubovni zahrabaní v knihách a miestnosť sa za ten čas okolo nich striedavo napĺňala i vyprázdňovala. Bol ďalší pekný jasný deň a väčšina spolužiakov ho trávila vonku a vychutnávala možno posledné slniečko v tomto roku.

Večer mal Harry pocit, akoby mu niekto otrieskal mozog o lebku.

„Vieš, asi by sme si mali napísať viac úloh cez týždeň,“ zahundral Ronovi, keď napokon odložili dlhú prácu pre profesorku McGonagallovú o Inanimatuse a skrúšene sa pustili do rovnako dlhej a ťažkej práce pre profesorku Sinistrovú o mesiacoch Jupitera.

„Áno,“ súhlasil Ron, pošúchal si trochu červené oči a piaty pokazený pergamen hodil do ohňa vedľa. „Počuj… nepožiadame Hermionu, či by sme sa nemohli pozrieť, čo napísala?“

Harry pozrel na ňu. Sedela s Krivolabom na kolenách, veselo trkotala s Ginny a vo vzduchu pred ňou sa mihal pár ihlíc, z ktorých rástli beztvaré ponožky pre domácich škriatkov. „Nie,“ odvetil zamračene, „vieš, že nám to nedovolí.“

A tak pracovali ďalej, kým obloha vonku za oknami celkom nestmavla. V klubovni bolo čoraz menej ľudí. O pol dvanástej k nim zívajúc podišla Hermiona.

„Už ste skoro hotoví?“

„Nie,“ úsečne odvetil Ron.

„Najväčší mesiac Jupitera nie je Ganymedes, ale Callisto,“ povedala a ponad Ronovo plece ukazovala na riadok v jeho práci na hodinu astronómie, „a vulkány sú na Io.“

„Ďakujem,“ zavrčal Ron a vyčiarkol chybné vety.

„Prepáč, len som…“

„Ak si sem prišla len kritizovať…“

„Ron…“

„Nemám kedy počúvať kázne, Hermiona, mám tu toho vyše hlavy…“

„Nie… pozri!“

Hermiona ukazovala na najbližšie okno. Harry i Ron ta pozreli. Na podokenici stála pekná sova myšiarka a hľadela do izby na Rona.

„Nie je to Hestia?“ prekvapene sa spýtala Hermiona.

„Namojdušu, že je!“ potichu potvrdil Ron, odhodil brko a vstal. „Prečo mi Percy píše?“

Šiel k oknu, otvoril ho, Hestia vletela dnu, pristála na Ronovej písomnej práci a otrčila nohu, ku ktorej bol priviazaný list. Ron ho zobral, sova ihneď odletela a na Ronovej kresbe mesiaca zanechala atramentové odtlačky pazúrov.

„Je to naozaj Percyho rukopis,“ potvrdil Ron, klesol do kresla a civel na slová na vonkajšej strane pergamenu: Ronald Weasley, Chrabromil, Rokfort. Pozrel na priateľov. „Čo myslíte?“

„Otvor to!“ nedočkavo ho pobádala Hermiona a Harry prikývol.

Ron rozvinul zvitok a začal čítať. Čím nižšie sa jeho oči n pergamene posúvali, tým väčšmi sa mračil. Keď dočítal, tváril sa znechutene. Hodil list Harrymu a Hermione, tí sa sklonili k sebe a čítali spolu: