Harry Potter a Fénixov rád

Obsah Harryho kotlíka zmizol a on zostal hlúpo stáť pred prázdnom kotlíku.

„Tí, ktorým sa podarilo prečítať pokyny, naplňte jeden flakón vzorkou zo svojho elixíru, jasne ho označte svojím menom a prineste mi ho na kontrolu,“ prikázal Snape. „Domáca úloha – tridsať centimetrov pergamenu o vlastnostiach mesačného kameňa a jeho použití pri výrobe elixírov, odovzdáte mi to vo štvrtok.“

Kým všetci okolo neho plnili flakóny, Harry si odpratával veci a vrelo to v ňom. Jeho elixír nebol o nič horší než Ronov, ktorý teraz smrdel ako skazené vajcia, alebo Nevillov, hustý ako práve zamiešaný cement. Neville ho musel z kotlíka vysekávať, a predsa práve Harry dostane za dnešnú prácu nulu.

Strčil si prútik do tašky, klesol na stoličku a hľadel, ako ostatní nesú k Snapovmu stolu plné zazátkované flakóny. Konečne zazvonilo. Harry prvý vyšiel zo žalára a už obedoval, keď sa k nemu vo Veľkej sieni pripojili Ron s Hermionou. Strop za dopoludnie ešte väčšmi potemnel. Do vysokých okien šľahal dážď.

„To bolo nespravodlivé,“ utešovala ho Hermiona pri naberaní francúzskych zemiakov. „Tvoj elixír zďaleka nebol taký zlý ako Goylov. Ako ho nalieval do flakónu, vystrekol a začal mu od neho horieť habit.“

„No dobre, ale kedy bol Snape ku mne spravodlivý?“ mračil sa Harry do taniera.

Ani jeden z kamarátov neodpovedal, všetci traja vedeli, že medzi Snapom a Harrym vládne vrcholné nepriateľstvo od chvíle, čo Harry vkročil do Rokfortu.

„Fakt som si myslela, že možno bude tento rok trošku lepší,“ sklamane povedala Hermiona. „Vieš…“ pozorne sa poobzerala. Z každej strany bolo pri nich niekoľko prázdnych miest a nikto neprechádzal okolo, „… teraz, keď je v ráde…“

„Jedovaté muchotrávky nemenia svoje miesto,“ zamudroval Ron, „Mimochodom, vždy som si myslel, že Dumbledore zošalel, keď verí Snapovi. Kde je dôkaz, že naozaj prestal pracovať pre Veď-Vieš-Koho?“

„Myslím, že Dumbledore má plno dôkazov, aj keď ti o nich nepovie, Ron,“ vyhlásila Hermiona.

„Och, buďte už vy dvaja ticho,“ otrávene ich zarazil Harry, keď Ron otvoril ústa, že jej niečo odvrkne. Hermiona i Ron zmeraveli a tvárili sa nahnevane a urazene.

„Nemôžete s tým prestať?“ pokračoval Harry. „Stále ste v sebe, už sa z vás zbláznim.“ Odtisol francúzske zemiaky, prehodil si tašku cez plece a odišiel.

Mramorové schodisko bral po dvoch schodoch a obchádzal študentov náhliacich sa na obed. Hnev, ktorý v ňom tak zrazu prepukol, ešte blčal a predstava šokovaných tvárí Rona a Hermiony v ňom vyvolávala pocit uspokojenia. Tak im treba, pomyslel si, prečo s tým nemôžu prestať? Celý čas sa hryzú… to by každého dohnalo do zúrivosti…

Prechádzal okolo veľkého obrazu rytiera sira Cadogana pri plošine schodiska. Sir Cadogan vytiahol meč a zúrivo sa ním zaháňal po Harrym, ktorý ho ignoroval.

„Vráť sa, ty prašivý pes! Stoj a bojuj!“ kričal sir Cadogan tlmeným hlasom spod prilby, ale Harry kráčal ďalej, a keď sa ho sir Cadogan pokúšal sledovať a prebehol do susedného obrazu, zahnal ho jeho obyvateľ – veľký a nahnevaný vlčiak.

Zvyšok obedňajšej prestávky Harry presedel sám pod padacími dverami na vrchole Severnej veže. Preto keď zazvonilo, prvý liezol hore strieborným rebríkom do triedy Sibyly Trelawneyovej.

Po elixíroch bolo veštenie druhou najneobľúbenejšou Harryho hodinou, a to najmä vďaka zvyku profesorky Trelawneyovej každých niekoľko hodín predpovedať jeho predčasnú smrť.

Chudá žena zahalená do šálov, ovešaná ligotavými šnúrami korálov a v okuliaroch, ktoré jej výrazne zväčšovali oči, Harrymu vždy pripomínala muchu. Práve ukladala každý stolík s tenkými nohami, ktorých bolo v jej učebni množstvo, po jednej ošúchanej v koži viazanej knihe. Aj svetlo z lámp prikrytých šálmi a z mierneho, nepríjemne voňavého ohňa bolo také slabé, že si Harryho zrejme nevšimla, lebo si sadol do tieňa.

V nasledujúcich piatich minútach prichádzali aj ostatní žiaci. Z padacích dverí sa vynoril Ron pozorne sa rozhliadol, zbadal Harryho a zamieril rovno k nemu, či skôr tak rovno, ako sa len dalo, lebo sa musel prepletať pomedzi stolíky, kreslá a bucľaté taburetky.

„Prestali sme sa s Hermionou hádať,“ oznámil a sadol si vedľa Harryho.

„Fajn,“ zamrmlal Harry.

„Ale Hermiona hovorí, že by bolo milé, keby si si prestal vylievať zlú náladu na nás…“

„Ja si…“

„Iba ti odovzdávam odkaz,“ skočil mu do reči Ron. „Ale myslím, že má pravdu. My za to nemôžeme, ako sa k tebe správajú Seamus a Snape.“

„Ja som nikdy nepovedal…“

„Dobrý deň,“ pozdravila študentov profesorka Trelawneyová svojím zvyčajným zastretým, zasneným hlasom a Harry stíchol a znova bol nahnevaný, ale zároveň sa trochu hanbil. „A vitajte opäť na veštení. Cez prázdniny som, samozrejme, veľmi pozorne sledovala vaše osudy a potešilo ma, keď vidím, že ste sa všetci bezpečne vrátili do Rokfortu – hoci som, samozrejme, vedela, že sa vrátite.