Harry Potter a Fénixov rád

„Áno, to je, ale nie je to jediné užitočné poslanie,“ zamyslene povedala Hermiona. „Keby som mohla pokračovať v SOPLOŠ-i…“

Harry a Ron si dali záležať, aby na seba nepozreli.

Dejiny mágie boli podľa všeobecnej mienky najnudnejší predmet, aký čarodejnícky svet vymyslel. Profesor Binns, ich učiteľ-duch, mal dýchavičný, monotónny hlas, ktorý takmer zaručene do desiatich minút vyvolával neprekonateľnú ospanlivosť, a keď bolo teplo, tak aj do piatich minút. Nikdy neobmieňal priebeh hodiny, prednášal im bez prestávky, pričom si robili poznámky, či vlastne ospanlivo hľadeli do prázdna. Harrymu a Ronovi sa zatiaľ darilo uspieť v tomto predmete s odratými ušami iba vďaka tomu, že pred skúškami opisovali Hermionine poznámky. Zdalo sa, že ona je jediná schopná odolávať Binnsovmu uspávajúcemu hlasu.

Dnes pretrpeli trištvrte hodiny monotónneho výkladu na tému vojny obrov. Harry za prvých desať minút počul dosť, aby si nejasne uvedomil, že v podaní iného učiteľa by tento predmet mohol byť zaujímavý, ale potom jeho mozog vypol a zvyšných tridsaťpäť minút hrali s Ronom v rohu pergamen šibeničky, začo Hermiona na nich kútikom oka nahnevane zazerala.

„Čo by ste povedali na to, keby som vám tento rok odmietla požičať svoje poznámky?“ spýtala sa ich chladne cez prestávku (Binns sa rozplynul cez tabuľu).

„Prepadli by sme na VČÚ,“ konštatoval Ron. „Keď si to chceš vziať na svedomie, Hermiona…“

„Zaslúžili by ste si to,“ hnevala sa. „Vy sa ani len nepokúšate ho počúvať.“

„Ale pokúšame,“ namietal Ron. „Lenže my nemáme tvoj mozog, ani tvoju pamäť či sústredenie. Si predsa len múdrejšia ako my. To ti treba stále opakovať?“

„Och, prestaň trepať,“ odsekla Hermiona, ale na mokrom dvore, kam sa vyšli prevetrať, sa zdalo, že ju to trochu uchlácholilo.

Ticho mrholilo, takže študentov natlačených v skupinkách bolo vidieť trochu rozmazane. Harry, Ron a Hermiona si vybrali odľahlý kút pod balkónom, vyhrnuli si goliere habitov, lebo septembrové ovzdušie bolo už studené a okrem toho tam kvapkalo, a rozprávali sa o tom, čo pre nich asi pripravil Snape na prvú tohtoročnú hodinu. Zhodli sa na tom, že pravdepodobne niečo mimoriadne ťažké, len aby ich po dvojmesačných prázdninách zaskočil. Vtom zbadali, že spoza rohu k nim niekto kráča.

„Ahoj, Harry!“

Bola to Čcho Čchangová a ešte k tomu sama, čo bolo veľmi nezvyčajné, lebo ju skoro vždy obklopovala suita chichotajúcich sa dievčat. Harry si spomenul, aké to boli muky, keď sa pokúšal zastihnúť ju osamote, aby ju mohol pozvať na vianočný ples.

„Ahoj,“ odzdravil Harry a cítil, ako sa mu rozpaľuje krv. Aspoňže tentoraz nie som celý potečený smradľavou šťavou, hovoril si. Zdalo sa, že Čcho si myslí to isté.

„Tak si sa toho zbavil?“

„Áno.“ Harry sa pokúsil o úsmev, akoby spomienka na ich posledné stretnutie bola smiešna, a nie pokorujúca. „Tak čo mala… hm… mala si pekné prázdniny?“

Len čo to vyslovil, oľutoval to – Cedric bol predsa jej priateľ a spomienka na jeho smrť musela ovplyvniť jej prázdniny rovnako ako jeho. Napriek tomu, že na tvári jej bolo vidieť napätie, povedala: „Áno, celkom ušli…“

„To je odznak Tornád?“ spýtal sa odrazu Ron, ukazujúc Čcho na predok habitu, kde sa skvel odznak nebesky modrej farby s dvojitým zlatým ‚T‘. „Hádam nie si ich fanúšik?“

„Áno, som,“ potvrdila Čcho.

„Fandila si im aj predtým, alebo až keď začali vyhrávať ligu?“ vypytoval sa Ron ďalej podľa Harryho zbytočne obviňujúcim tónom.

„Držím im palce už od šiestich rokov,“ pokojne odvetila Čcho. „Tak sa teda maj, Harry…“

A odišla.

Hermiona počkala, kým bola Čcho v polovici dvora, a oborila sa na Rona.

„To musíš byť taký netaktný?!“

„Čo? Veď som sa jej iba spýtal, či…“

„Nepochopil si, že sa chcela rozprávať s Harrym osamote?

„Vážne? Mohla, nebránil som jej…“

„Prečo si sa, prepána, do nej obul kvôli tomu metlobalovému mužstvu?“

„Obul? Ja som sa do nej neobul, ja som len…“

„Komu záleží na tom, či je fanúšikom Tornád, alebo nie je?“

„Ale no tak, polovica ľudí s modrými odznakmi na habitoch si ich kúpila iba minulú sezónu…“

„Ale na tom predsa nezáleží.“

„To znamená, že nie sú naozajstní fanúšikovia, jednoducho idú s davom…“

„Zvoní,“ apaticky pripomenul Harry, lebo Ron s Hermionu sa už hašterili prihlasno. Hádali sa celou cestou do Snapovho žalára, a tak mal Harry dosť času na to, aby si uvedomil že pri Nevillovi a Ronovi bude považovať za šťastie, ak sa mu ujdú aspoň také dve minútky rozhovoru so Čcho, na ktoré bude môcť spomínať bez pocitu, že by sa mal najradšej vysťahovať z Anglicka.