Harry Potter a Fénixov rád

„Mimochodom, čo sa deje, Harry?“ pokračovala Hermiona na schodisku lemovanom portrétmi starých čarodejníc a čarodejníkov, ktorí si ich vôbec nevšímali, lebo boli zabratí do vlastných rozhovorov. „Vyzeráš, akoby ťa niečo nahnevalo.“

„Seamus si myslí, že Harry o Veď-Vieš-Kom klame,“ jednou vetou zhrnul Ron, lebo Harry neodpovedal.

Harry očakával, že Hermiona zareaguje nahnevane, no iba si vzdychla.

„Áno, aj Lavender si to myslí,“ povedala mrzuto.

„Viem si predstaviť, s akým pôžitkom ste si pokecali, či som, alebo nie som klamár a fagan, ktorému ide len o pozornosť!“ nahlas vyprskol Harry.

„Nie,“ pokojne odvetila Hermiona. „Vlastne som jej povedala, aby si na teba neotvárala tú veľkú tučnú hubu. A bolo by od teba celkom milé, keby si nás prestal dusiť, Harry, lebo ak si si náhodou nevšimol, my s Ronom sme na tvojej strane.“

Chvíľu bolo ticho.

„Prepáč,“ šeptom sa ospravedlnil Harry.

„To je v poriadku,“ dôstojne odvetila Hermiona. Potom pokrútila hlavou. „Nepamätáš sa, čo povedal Dumbledore na poslednej hostine minulého školského roka?“

Harry a Ron pozreli na ňu nechápavo a Hermiona si znova vzdychla.

„O Veď-Viete-Kom. Povedal: ‚Jeho schopnosť rozsievať nezhody a nepriateľstvo je veľmi veľká. Môžeme proti nej bojovať iba tak, že ukážeme rovnako silné puto priateľstva a dôvery…‘“

„Ako si môžeš pamätať také veci?“ spýtal sa Ron obdivne.

„Počúvam, Ron,“ odvetila Hermiona trochu prísne.

„Ja tiež, no ani tak by som ti celkom presne nemohol povedať, čo…“

„Ide o to,“ nahlas pokračovala Hermiona, „že presne takéto záležitosti mal Dumbledore na mysli. Veď-Viete-Kto sa vrátil iba pred dvoma mesiacmi a my sme sa už začali medzi sebou hádať. A varovanie Triediaceho klobúka bolo rovnaké: držte spolu, nerozdeľujte sa…“

„Harry to včera večer vyjadril správne,“ pripomenul prudko Ron. „Ak to znamená, že sa máme bratríčkovať so Slizolinčanmi… Ani náhodou.“

„Ja si myslím, že je to škoda, mali by sme sa usilovať aspoň o akú-takú medzifakultnú súdržnosť,“ namrzene poznamenala Hermiona.

Zišli mramorovým schodiskom. Vstupnou halou prechádzal rad štvrtákov z Bystrohlavu. Len čo zbadali Harryho, väčšmi sa zomkli, akoby sa báli, že by mohol zaútočiť na oneskorencov.

„Veru, práve s takýmito by sme mali nadväzovať priateľstvo,“ uštipačne rypol do Hermiony Harry.

Keď vošli za Bystrohlavčanmi do Veľkej siene, všetci traja inštinktívne pozreli na profesorský stôl. Profesorka Grumplová sa rozprávala s profesorkou Sinistrovou, učiteľkou astronómie, a Hagridova neprítomnosť bila do očí. Čarovný strop nad nimi odrážal Harryho náladu – plynuli po ňom pochmúrne dažďové mračná.

„Dumbledore ani nespomenul, ako dlho tu Grumplová ostane,“ prehodil cestou k chrabromilskému stolu.

„Možno…“ začala Hermiona zamyslene.

„Čo?“ naraz vyhŕkli Ron a Harry.

„No… možno nechcel upozorňovať na to, že tu Hagrid nie je.“

„Ako to myslíš, upozorňovať?“ posmešne zopakoval „Ako by sme si to mohli nevšimnúť?“

Kým Hermiona stihla odpovedať, k Harrymu podišla vysoká tmavá dievčina s dlhými zapletenými vlasmi.

„Ahoj, Angelina.“

„Ahojte,“ odzdravila bodro, „aké boli prázdniny?“ Ani nečakala na odpoveď a pokračovala: „Počujte, vymenovali ma za kapitánku chrabromilského metlobalového družstva.“

„To je fajn,“ usmieval sa na ňu Harry, lebo predpokladal, že Angelina nebude pred zápasmi tak rozvláčne rečniť, ako mal vo zvyku Oliver Wood, takže to mohlo byť iba lepšie.

„No áno, ale keďže Oliver odišiel, potrebujeme strážcu. Výber je v piatok o piatej a chcem, aby pri tom bolo celé družstvo, jasné? Aby sme videli, ako ten nový medzi nás zapadne.“

„Dobre,“ prikývol Harry.

Angelina sa naňho usmiala a odišla.

„Zabudla som, že Wood odišiel,“ ľahostajne zareagovala Hermiona, keď si sadla vedľa Rona a pritiahla si tanier s hriankou. „Zrejme to pre tím bude dosť veľká zmena.“

„Aj ja si myslím,“ potvrdil Harry a sadol si na lavicu oproti nej. „Bol to dobrý strážca.“

„No družstvu aj tak neuškodí nová krv, nie?“ nadhodil Ron.

Vtom do siene so svišťaním a rámusom vleteli cez horne okná stovky sov. Krúžili po celej miestnosti, prinášali listy a balíčky a raňajkujúcich polievali spŕškami vody, lebo vonku zrejme silno pršalo. Hedvigu nebolo vidieť, ale Harryho to neprekvapovalo. Mohol mu písať iba Sirius, ale pochyboval, že má niečo nové, čo by za tých dvadsaťštyri hodín, čo sa rozlúčili, stálo za zmienku.

Hermiona však musela rýchlo posunúť pomarančový džús, aby urobila miesto veľkej mokrej sove pálenej, ktorá niesla v zobáku premočeného Denného Proroka.

„Načo ho ešte odoberáš?“ podráždene sa spýtal Harry.

Myslel na Seamusa, keď Hermiona vložila do koženého uška na nohe sovy knut a tá odletela.

„Ja sa už neobťažujem… sú tam samé hlúposti.“

„Je dobré vedieť, čo hovorí nepriateľ,“ zachmúrene odvetila Hermiona, otvorila noviny a zmizla za nimi a vynorila sa, až keď Harry s Ronom dojedli.

„Nič,“ oznámila stručne, zrolovala noviny a odložila ich vedľa taniera. „Nič ani o tebe, ani o Dumbledorovi, o ničom.“

Profesorka McGonagallová prechádzala popri stole a rozdávala rozvrhy.