Harry Potter a Fénixov rád

Klobúk znova znehybnel, prepukol potlesk, hoci po prvý raz, odkedy si Harry pamätal, sa v ňom ozýval šepot a mrmlanie. Po celej Veľkej sieni si študenti so susedmi vymieňali poznámky a Harry, ktorý tlieskal s ostatnými, presne vedel, o čom sa rozprávajú. „Tento rok sa trochu rozrečnil,“ poznamenal Ron so zdvihnutým obočím.

„To teda áno,“ prikývol Harry.

Triediaci klobúk sa dosiaľ vždy obmedzil iba na opis rôznych vlastností charakteristických pre každú zo štyroch rokfortských fakúlt a na svoju úlohu pri triedení študentov. Harry sa nepamätal, že by sa niekedy predtým pokúšal škole radiť.

„Som zvedavá, či už voľakedy takto varoval,“ zaujímalo Hermionu a bolo vidieť, že ju to trápi.

„Veru áno,“ ozval sa Takmer bezhlavý Nick skúsene a naklonil sa k nej cez Nevilla (Neville sa striasol, lebo je veľmi nepríjemné, keď sa cez vás nakláňa duch). „Klobúk si pozná svoju povinnosť -patrične školu varovať, vždy keď má pocit…“

Ale profesorka McGonagallová, ktorá sa chystala čítať zoznam študentov, vrhala na šepkajúcich spaľujúce pohľady. Takmer bezhlavý Nick si priložil priehľadný prst k perám sadol si znova vzpriamene a šepot náhle stíchol. Profesorka McGonagallová ešte raz zamračene pozrela na všetky štyri stoly, sklopila pohľad k pergamenu a vyvolala prvé meno.

„Abercombie, Euan.“

Chlapec so zdeseným výzorom, ktorého si Harry predtým všimol, potkýnavo vystúpil a dal si klobúk na hlavu. Iba veľmi odstávajúce uši bránili, aby sa mu nezošuchol až na plecia. Klobúk chvíľu váhal, potom sa trhlina pri okraji zase otvorila a vykríkol:

„Chrabromil!“

Harry hlasno tlieskal s ostatnými študentmi za chrabromilským stolom, keď Euan Abercombie potkýnavo prešiel k ich stolu a sadol si, pričom vyzeral, že by sa najradšej prepadol pod podlahu, len aby sa už viac naňho nikto nepozeral.

Pomaly sa dlhý rad prvákov zmenšoval. V prestávkach medzi menami a rozhodnutiami Triediaceho klobúka Harry počul, ako Ronovi nahlas škvŕka v žalúdku.

Napokon klobúk zatriedil Rose Zellerovú do Bifľomoru a profesorka McGonagallová zobrala klobúk aj so stolčekom, odniesla ich a profesor Dumbledore vstal.

Napriek trpkým pocitom, ktoré Harry v poslednom čase prechovával voči riaditeľovi, upokojovalo ho, že ho zase vidí stáť pred všetkými. Keď si pomyslel na neprítomnosť Hagrida a na tie dračie kone, mal pocit, že jeho tak dlho očakávaný návrat na Rokfort je plný nečakaných prekvapení ako rušivé tóny v dobre známej piesni. Lenže aspoň toto bolo tak, ako malo byť – riaditeľ vstával, aby ich privítal pred hostinou na počesť nového školského roka.

„Tých nových, čo prišli medzi nás,“ zunivým hlasom hovoril Dumbledore a so širokým úsmevom na perách roztiahol ruky, „vítam! A našim starým vravím – som rád, že ste vrátili! Je čas na prejavy, ale teraz ešte nie. Hor sa do jedenia!“ Ozval sa vďačný smiech a potlesk a Dumbledore si osobne sadol, prehodil si dlhú bradu cez plece, aby nezavadzala tanieru – pretože sčista-jasna sa na stoloch zjavilo jedlo, takže päť stolov stonalo pod kusmi mäsa, koláčmi, zeleninovými jedlami, chlebom, omáčkami a krčahmi tekvicového džúsu.

„Výborne,“ dychtivo zastonal Ron, chytil najbližšiu misu s rezňami a začal si ich nakladať na tanier pred seba, pričom Takmer bezhlavý Nick ho túžobne sledoval.

„Čo si to hovoril pred triedením?“ spýtala sa ducha Hermiona. „O tom, ako klobúk varuje.“

„Ach,“ zdalo sa, akoby bol Nick rád, že má dôvod odvrátiť sa od Rona, ktorý sa takmer až pažravo napchával pečenými zemiakmi. „Áno, počul som už niekoľkokrát, ako klobúk varoval, vždy keď vycítil obdobie veľkého nebezpečenstva pre školu. A vždy, samozrejme, bola jeho rada rovnaká: držte spolu, buďte silní zvnútra.“

„Vako uove vehieh, he fkoua he v hevefpefenue, ede en houk?“ spýtal sa Ron.

Ústa mal také plné, preto Harry považoval za úspech, že vôbec dokázal vydať nejaké zvuky.

„Prosím?“ zdvorilo sa spýtal Takmer bezhlavý Nick, kým Hermiona sa tvárila pohoršene. Ron namáhavo prehltol a zopakoval: „Ako môže vedieť, že škola je v nebezpečenstve, keď je len klobúk?“

„Netuším,“ odpovedal Takmer bezhlavý Nick. „Pravdaže, je uložený v Dumbledorovej kancelárii, takže si dovoľujem poznamenať, že to má zrejme odtiaľ.“

„Chce len to, aby sa všetky fakulty priatelili?“ spýtal sa Harry a pozrel na slizolinský stôl, kde bol stredom pozornosti Draco Malfoy. „Ani náhodou.“

„Nemal by si sa k tomu stavať takto,“ vyčítal mu Nick „Mierová spolupráca, to je riešenie. My duchovia, ho každý patríme k inej fakulte, zachovávame priateľské puto napriek konkurencii medzi Chrabromilom a Slizolinom by mi ani vo sne nezišlo na um hádať sa s Krvavým barónom.“

„To len preto, že sa ho bojíš,“ podotkol Ron.

Takmer bezhlavý Nick sa tváril hrozne urazene.

„Ja že sa ho bojím? Ja, sir Nicholas de Mimsy-Porpington som sa nikdy v živote neprevinil zbabelosťou. Vznešená krv ktorá prúdi v mojich žilách…“

„Aká krv?“ spýtal sa Ron. „Hádam len nemáš…“