Harry Potter a Fénixov rád

Samozrejme, že všetci naňho zízajú. Pred dvoma mesiacmi sa na Trojčarodejníckom turnaji vynoril z labyrintu s mŕtvym telom spolužiaka v náručí a tvrdil, že videl, ako lord Voldemort znovu získal moc. Na konci minulého školského roka nebolo kedy vysvetľovať, lebo všetci sa rozišli domov – ani keby bol mal chuť pred celou školou podrob opisovať hrozné udalosti na cintoríne.

Harry prišiel na koniec chodby ku chrabromilskej klubovne a zastal pred portrétom Tučnej panej, keď si uvedomil že nepozná nové heslo.

„Ech…“ začal mrzuto a hľadel na Tučnú paniu, ktorá si uhládzala záhyby ružových saténových šiat a prísne naňho hľadela.

„Bez hesla nepustím,“ povedala povýšenecky.

„Harry, ja ho viem,“ dychčal ktosi za ním, a keď sa obrátil, videl, že k nemu beží Neville. „Hádaj, čo to je. Konečne si ho aspoň raz zapamätám…“ Mával zakrpateným kaktusom, ktorý im ukazoval vo vlaku. „Mimbulus mimbletonia.“

„Správne,“ povedala Tučná pani a jej portrét sa pred nimi otvoril ako dvere a odhalil okrúhlu dieru v stene za ním, cez ktorú teraz Harry s Nevillom preliezli.

Chrabromilská klubovňa vyzerala prívetivo ako vždy, útulná kruhová miestnosť plná rozpadávajúcich sa mäkkých kresiel a vratkých starých stolov. V kozube veselo pukotal oheň a niekoľkí študenti si pred ním zohrievali ruky, kým sa poberú do spálni, a na druhej strane Fred a George Weasleyovci niečo pripínali na oznamovaciu tabuľu. Harry im kývol na dobrú noc a zamieril rovno k dverám do chlapčenských spálni, lebo v tej chvíli nemal náladu na rozhovory. Neville šiel za ním.

Dean Thomas a Seamus Finnigan prišli do spálne prví a práve si na steny pri posteliach vešali plagáty a fotografie a rozprávali sa, keď Harry otvoril dvere. No len čo ho zbadali, zmĺkli. Harry rozmýšľal, či sa rozprávali o ňom, alebo je už paranoidný.

„Ahojte,“ pozdravil, šiel k svojmu kufru a otvoril ho.

„Hej, Harry,“ ozval sa Dean, ktorý si obliekal pyžamu vo farbách West Hamu. „Aké si mal prázdniny?“

„Celkom ušli,“ zahundral Harry, pretože pravdivý opis jeho prázdnin by bol zabral možno aj celú noc a nemal chuť o tom rozprávať. „A ty?“

„Ale, dobré,“ zasmial sa Dean. „V každom prípade lepšie než Seamus, ako mi práve hovoril.“

„Prečo? Čo sa stalo, Seamus?“ spýtal sa Neville, keď pokorne odložil Mimbulus mimbletoniu na nočný stolík.

Seamus neodpovedal hneď, lebo si dal záležať, aby jeho plagát metlobalového družstva Kenmarských kaní visel rovno. Potom odpovedal, stále ešte otočený chrbtom k Harrymu. „Mama nechcela, aby som sa sem vrátil.“

„Čože?“ Harry znehybnel s napoly vyzlečeným habitom.

„Nechcela, aby som sa vrátil do Rokfortu.“

Seamus sa odvrátil od plagátu a tiež si vytiahol pyžamu z kufra, ale stále na Harryho nehľadel.

„Ale prečo?“ čudoval sa Harry. Vedel, že Seamusova matka je čarodejnica, a preto nechápal, prečo by sa mala správať tak dursleyovsky.

Seamus neodpovedal, kým si nepozapínal pyžamu.

„No,“ povedal napokon pomaly, „myslím, že kvôli tebe.“

„A to ako?“ bleskovo sa spýtal Harry.

Tep sa mu zrýchlil. Mal pocit, akoby naňho niečo padalo.

„No,“ znova začal Seamus a vyhýbal sa Harryho očiam, „ona… nejde len o teba, ale aj o Dumbledora…“

„Ona verí Dennému Prorokovi?“ reagoval Harry. „Myslí si, že ja som klamár a Dumbledore starý blázon?“

Seamus pozrel naňho.

„Áno, asi tak.“

Harry nepovedal nič. Hodil prútik na nočný stolík, vyzliekol si habit, nahnevane ho napchal do kufra a obliekol si pyžamu. Bolo mu z toho zle. Mal po krk všetkých tých rečí a pohľadov. Keby len vedeli, keby len tušili, aké to je prežiť niečo také…

Pani Finniganová vôbec netuší. Hlupaňa, pomyslel si.

Vliezol do postele a chcel zatiahnuť závesy, ale prv ako urobil, Seamus sa spýtal: „Čo sa vlastne stalo v ten večer, keď… veď vieš… so Cedricom Diggorym a to ostatné?“

Zo Seamusovho hlasu zaznievala nervozita a zároveň dychtivosť. Dean, ktorý sa skláňal nad kufor a pokúšal sa vytiahnuť papuču, čudne znehybnel a Harry vedel, že počúva.

„Prečo sa ma na to spytuješ?“ prudko zareagoval Harry „Prečítaj si Denného Proroka ako tvoja matka, prečo si to neprečítaš? Povedia ti všetko, čo chceš vedieť.“

„Moju matku nechaj na pokoji,“ oboril sa naňho Seamus.

„Nenechám na pokoji nikoho, kto ma nazve klamárom,“ odsekol Harry.

„So mnou sa takto nerozprávaj!“

„Budem sa rozprávať, ako chcem,“ Harry bol čoraz zlostnejší a schmatol z nočného stolíka prútik. „Ak ti to spôsobuje problémy, že spíš so mnou v jednej spálni, choď za McGonagallovou, či sa môžeš presťahovať… aby sa tvoja mamička nebála…“

„Moju mamu z toho vynechaj, Potter!“

„Čo sa deje?“

Vo dverách stál Ron. Vyvalenými očami pozeral na Harryho, ktorý kľačal na posteli a prútikom mieril na Seamusa, a potom na Seamusa so zdvihnutými päsťami.

„Pustil sa do mojej matky!“ kričal Seamus.

„Čože?! To by Harry neurobil… tvoju matku poznáme, je fajn…“

„Bola! Predtým, než začala veriť každému slovu, čo píše o mne ten smradľavý Denný Prorok!“ kričal Harry.

„Och,“ Ronovi bolo na tvári vidieť, že pochopil. „Jasne.“