Harry Potter a Fénixov rád

Koče v konvoji hrkotali po ceste a kolísali sa. V školskom areáli za vysokými kamennými stĺpmi s okrídlenými diviakmi na oboch stranách brány sa Harry naklonil dopredu, aby videl, či sa v Hagridovej chalupe pri Zakázanom lese svieti, ale všade bola úplná tma. Rokfortský hrad sa však črtal čoraz bližšie – množstvo vežičiek, čiernych ako smola, sa týčiaci na pozadí tmavej oblohy a iba tu a tam v nich vysoko žiarilo okno.

Koč so škripotom zastal pred kamennými schodmi, ktoré viedli k dubovým dverám. Harry vystúpil prvý. Otočil sa ešte raz, či neuvidí rozsvietené okná pri lese, ale v Hagridovej chalupe nebolo ani stopy po živote. Mimovoľne pozrel na zvláštne chudé tvory, napoly dúfajúc, že zmizli, ale tie ticho stáli v studenom večernom povetrí a prázdne oči sa im leskli.

Raz už Harry videl niečo, čo Ron nevidel, ale to bol odraz v zrkadle, niečo oveľa nehmotnejšie než stovka absolútne hmotne pôsobiacich zverov takých silných, že utiahnu koče. Ak sa dalo veriť Lune, tie zvery tu boli vždy, ale neviditeľné. Prečo ich teda Harry odrazu vidí, a Ron nie?

„Tak ideš alebo nie?“ ozval sa Ron vedľa neho.

„Ach… áno,“ prikývol Harry rýchlo a pripojil sa k húfu, ktorý sa ponáhľal hore schodmi do hradu.

Vstupnú halu rozžiarili plamene fakieľ a ozývala sa krokmi študentov, ktorí sa po kamennej dlažbe uberali doprava k dvojkrídlovým dverám do Veľkej siene na slávnostné otvorenie školského roka.

Štyri dlhé stoly fakúlt pod čiernym stropom bez hviezd, rovnakým ako obloha, ktorú bolo vidieť cez vysoké okná, sa zapĺňali. Vo vzduchu nad stolmi sa vznášali sviečky a osvetľovali striebristých duchov roztrúsených po sieni i tváre študentov vzrušene debatujúcich o tom, ako prežili leto, nahlas zdravili kamarátov z iných fakúlt a hodnotili si navzájom nové účesy a habity. Harry si zase všimol, že mnohí si s hlavami dohromady šepkajú, keď prechádza okolo nich, a usiloval sa tváriť, akoby si to nevšímal a bolo mu to jedno.

Luna sa odpojila k bystrohlavskému stolu. Len čo prišli k chrabromilskému, Ginny mohutne vítali spolužiaci zo štvrtého ročníka a sadla si k nim; Harry, Ron, Hermiona a Neville si našli miesta vedľa seba v polovici stola medzi Takmer bezhlavým Nickom, duchom Chrabromilu, a Parvati Patilovou a Lavender Brownovou. Z ich nenúteného a prehnane priateľského pozdravu Harry s istotou usúdil, že sa práve prestali baviť o ňom. Trápili ho však dôležitejšie veci – ponad stoviek študentov skúmal profesorský stôl, ktorý sa tiahol po priečelnej stene sály.

„Nie je tam.“

Ron s Hermionou tiež preleteli pohľadom profesorský stôl, hoci to bolo zbytočné, pretože Hagrid svojou postavou kdekoľvek ihneď udrel do očí.

„Nemohol odísť,“ trochu znepokojene poznamenal Ron.

„Samozrejme, že neodišiel,“ energicky tvrdil Harry.

„Myslíte, že… že je zranený alebo sa mu niečo stalo?“ celá nesvoja sa spýtala Hermiona.

„Nie,“ isto tvrdil Harry.

„Ale kde teda je?“

Po krátkej odmlke Harry tak ticho, aby ho Neville, Parvati a Lavender nepočuli, povedal: „Možno sa ešte nevrátil. Viete… z tej misie… ktorou ho v lete poveril Dumbledore.“

„Áno… áno, tak to bude,“ prikývol Ron a bolo vidieť, že ho to upokojilo, ale Hermiona si zahryzla do pery a prešla pohľadom po celom profesorskom stole, akoby dúfala, že nájde nejaké presvedčivé vysvetlenie Hagridovej neprítomnosti.

„To je kto?“ spýtala sa a nenápadne ukázala na prostriedok učiteľského stola.

Harry sledoval jej pohľad. V strede dlhého profesorského stola najprv zazrel profesora Dumbledora na zlatej stoličke s vysokým operadlom v tmavofialovom habite posiatom striebornými hviezdami a v rovnakom klobúku. Hlavu nakláňal k žene usadenej vedľa, ktorá mu niečo hovorila do ucha. Harry si pomyslel, že vyzerá ako niečia slobodná teta: územčistá, s krátkymi kučeravými vlasmi myšacej farby, ozdobenými príšernou ružovou stužkou rovnakej farby ako chlpatý ružový sveter, ktorý mala oblečený na habite. Potom trochu pootočila tvár, aby sa napila z čaše, a Harry na svoje zdesenie spoznal jej bledú tvár pripomínajúcu ropuchu a výrazné oči s váčikmi.

„To je tá ženská, tá Umbridgeová!“

„Kto?“ spýtala sa Hermiona.

„Bola na mojom výsluchu, pracuje pre Fudgea!“

„Pekný svetrík,“ uškrnul sa Ron.

„Pracuje pre Fudgea!“ zamračene zopakovala Hermiona „Čo tu teda, prepána, robí?“

„Neviem…“

Hermiona si prezrela profesorský stôl prižmúrenými očami.

„Nie,“ mrmlala si, „to určite nie…“

Harry nerozumel, čo hovorí, ale nespýtal sa, lebo jeho pozornosť upútala profesorka Grumplová, ktorá sa práve ukázala za profesorským stolom, prešla až celkom na koniec a zaujala miesto, kde mal byť Hagrid. To znamenalo, že prváci sa už preplavili cez jazero a prišli do zámku, a naozaj, o chvíľu sa dvere do Veľkej siene otvorili. Vošiel dlhý rad vyľakane sa tváriacich prvákov pod vedením profesorky McGonagallovej, ktorá niesla stolček so starobylým čarodejníckym klobúkom s mnohými záplatami a štopkancami a širokou trhlinou pri ostrapkanom okraji.