Harry Potter a Fénixov rád

„To je slovný zvrat!“ pohoršoval sa Nick a bol už taký nahnevaný, že hlava na čiastočne prerezanom krku sa mu nebezpečne triasla. „Myslím, že ešte stále môžem používať slová, aké chcem, aj keď mi je jedlo a pitie odopreté! Ale ubezpečujem ťa, som zvyknutý na to, že si študenti uťahujú z mojej smrti.“

„Nick, on sa ti neposmieval,“ upokojovala ho Hermiona a zlostne pozrela na Rona.

Nanešťastie, Ron mal ústa zase také plné, až hrozilo, že mu prasknú, a dostal zo seba iba: „Hohimi uni neahhuhlo,“ čo Nick nepovažoval za primerané ospravedlnenie. Zdvihol sa do vzduchu, napravil si klobúk s perami, odplachtil od nich na druhý koniec stola a usadil sa medzi bratov Creeveyovcov, Colina a Dennisa.

„No skvele, Ron,“ zavrčala Hermiona.

„Čo je?“ rozhorčene sa bránil Ron, keď sa mu nakoniec podarilo prehltnúť. „To nemôžem položiť ani jednoduchú otázku?“

„Kašli na to,“ podráždene odvrkla Hermiona a do konca večere obaja namrzene mlčali.

Harry už bol zvyknutý, že sa tí dvaja ustavične hryzú, a to sa ani nenamáhal ich zmierovať. Mal pocit, že všetok ten čas využije na jedenie – rezeň, mäsové pirohy a posledný jeho obľúbený ovocný koláč s melasou.

Keď všetci študenti dojedli a hladina hluku v sieni znova začala stúpať, Dumbledore opäť vstal. Hovor okamžite stíchol a všetci sa obrátili k riaditeľovi. Harryho sa zmocnila príjemná ospanlivosť. Tam niekde hore čaká jeho posteľ s nebesami, nádherne teplá a mäkká…

„Teraz, keď všetci trávime ďalšiu veľkolepú hostinu, venujte prosím, pár chvíľ pozornosti zvyčajným oznamom na začiatku školského roka. Prváci by mali vedieť, že vstup do lesa v areáli majú žiaci zakázaný – a doteraz sa to mohli naučiť aj niekoľkí naši starší študenti.“ (Harry, Ron a Hermiona sa na seba uškrnuli).

„Školník pán Filch ma požiadal, aby som vás – ako povedal už po štyristošesťdesiaty druhý raz – upozornil, že čarovať na chodbách mimo vyučovacích hodín nie je dovolené a nie je dovolených ešte niekoľko vecí, ktoré nájdete na rozsiahlom zozname vylepenom na dverách kancelárie pána Filcha.

Tento rok máme dve zmeny v učiteľskom zbore. Veľmi nás teší, že môžeme opäť privítať profesorku Grumplovú, ktorá bude učiť starostlivosť o zázračné tvory, a takisto nás teší, že vám môžeme predstaviť profesorku Umbridgeovú, novú učiteľku obrany proti čiernej mágii.“

Ozval sa zdvorilý, ale sotva nadšený potlesk a Harry, Ron a Hermiona si vymenili trochu vystrašené pohľady. Dumbledore nepovedal, ako dlho bude Grumplová učiť.

Riaditeľ pokračoval: „Skúšky do metlobalových družstiev sa bude konať…“

Zmĺkol a spýtavo pozrel na profesorku Umbridgeovú. Pretože nebola oveľa vyššia postojačky než posediačky, chvíľu nikto nechápal, prečo Dumbledore prestal rozprávať, ale potom si profesorka Umbridgeová odkašľala: „Ehm, ehm“ a bolo jasné, že vstala a má v úmysle niečo povedať. Dumbledore sa iba chvíľu tváril zarazene, potom si pohotovo sadol a pozorne hľadel na profesorku Umbridgeovú akoby po ničom netúžil viac, iba počúvať, čo povie.

Ostatní členovia profesorského zboru nevedeli tak šikovne zakryť prekvapenie. Profesorka Sproutová tak nadvihla obočie, až sa jej stratilo pod rozviatymi vlasmi, a ústa profesorky McGonagallovej tvorili takú tenkú čiaročku, ako Harry u nej ešte nevidel.

Nikdy predtým nijaký učiteľ Dumbledora neprerušil. Mnohí študenti sa uškŕňali – táto žena očividne nevie, ako to na Rokforte chodí.

„Ďakujem, pán riaditeľ,“ vyškierala sa profesorka Umbri-dgeová, „za milé slová na privítanie.“

Hlas mala vysoký, sípavý a trochu dievčenský a Harry znova pocítil odpor, ktorý si nevedel vysvetliť, vedel iba, že na nej neznáša všetko, od toho hlúpeho hlasu až po huňatý ružový sveter. Znova si odkašľala (ehm, ehm) a pokračovala.

„Musím povedať, je krásne byť zase v Rokforte!“ usmiala sa a odhalila veľmi špicaté zuby. „A vidieť tie šťastné tváričky, ako na mňa hľadia.“

Harry sa obzrel. Ani jedna z tvárí, na ktoré sa díval, nevyzerala šťastne. Naopak, všetci sa tvárili dosť zarazene, že o nich hovorí, akoby mali päť rokov.

„Veľmi sa teším na to, že vás všetkých spoznám, a som si istá, že budeme veľmi dobrými priateľmi.“

Pri tých slovách študenti pozreli na seba a niektorí z nich nedokázali skryť úškrn.

„Spriatelím sa s ňou, pokiaľ si nebudem musieť požičať ten sveter,“ zašepkala Parvati Lavender a obe sa potichu rozchichotali.

Profesorka Umbridgeová si znova odkašľala (ehm, ehm) a ako pokračovala, sípavosť z jej hlasu sa vytratila. Teraz hovorila vecne a jej slová im zneli monotónne, akoby sa ich naučila naspamäť.

„Ministerstvo mágie vždy považovalo vzdelávanie mladých čarodejníc a čarodejníkov za životne dôležité. Vzácny dar, s ktorým ste sa narodili, by možno vyšiel nazmar, keby sa nezdokonaľoval pod starostlivým vedením. Starobylé cnosti, ktorými sa vyznačuje iba spoločenstvo čarodejníkov musia prechádzať z generácie na generáciu, inak ich navždy stratíme. Vzácny poklad čarodejníckych vedomostí, ktoré nahromadili naši predkovia, sa musia strážiť, dopĺňať a udržiavať tí, čo boli povolaní zastávať vznešené povolanie učiteľa.“