Harry Potter a Fénixov rád

Dudley cúval k múru v uličke. Harry mieril prútikom Dudleymu rovno na srdce. Cítil, ako mu v žilách pulzuje štrnásťročná nenávisť -čo by len za to dal, keby mohol teraz zaútočiť, použiť proti Dudleymu také dôkladné zaklínadlo, že by sa plazil domov ako omráčený chrobák a narástli by mu tykadlá…

„Nikdy viac o tom nerozprávaj,“ zavrčal Harry. „Rozumel si mi?“

„Mier tou vecou niekam inam!“

„Povedal som: Rozumel si mi?!“

„Mier s tým inam!“

„Rozumel si mi?“

„Daj to preč od…“

Dudley zrazu čudne trasľavo zhíkol, ako keby ho hodili do ľadovej vody.

Večer okolo nich sa akosi zmenil. Hviezdami posiata indigovomodrá obloha bola zrazu čierna ako smola a bez svetla -hviezdy, mesiac a tlmené svetlá pouličných lámp na oboch koncoch spojovacej uličky zmizli. Vzdialený hukot áut a šum stromov stíchli. Vlahý večer bol zrazu nepríjemne studený. Obklopovala ich úplná, nepreniknuteľná, tichá tma, akoby nejaká obrovská ruka celú uličku zakryla hrubým ľadovým plášťom a oslepila ich.

Na okamih si Harry pomyslel, že nevedomky kúzlil aj napriek tomu, že odolával nutkaniu zo všetkých síl – potom znovu uvažoval rozumne: nemá predsa moc zhasnúť hviezdy. Otočil sa na jednu i na druhú stranu a usiloval sa niečo rozoznať, ale tma mu zakrývala oči ako ľahučký závoj.

Vtedy začul Dudleyho zdesený hlas.

„Č-čo to r-robíš?? Prestaň!“

„Ja nič nerobím. Buď ticho a nehýb sa!“

„Ja n-nič n-nevidím. Oslepol s-som.“

„Povedal som, buď ticho!“

Harry stál celkom bez pohnutia a hľadel napravo-naľavo, hoci jeho oči nič nevideli. Chlad bol taký prenikavý, že sa celý triasol, na rukách mu naskočila husia koža a vlasy mu stáli dupkom – otvoril oči, ako najviac mohol a nevidomým pohľadom sa rozhliadal.

To predsa nie je možné… nemôžu byť tu… v Malých Neradostniciach… napínal uši… najprv by ich počul, až potom videl…

„Poviem to tatkovi!“ fňukal Dudley. „K-kde si? Čo to ro…“

„Budeš už ticho?!“ vyprskol Harry. „Načúvam…“

No zmĺkol. Počul to, čoho sa desil.

Okrem nich dvoch bolo v uličke ešte niečo a to niečo malo chrapľavý hrkotavý dych. Harryho sa zmocnila hrôza, stál tam v tom mrazivom ovzduší a triasol sa.

„Prestaň! Nerob to! Udriem ťa, prisahám!“

„Dudley, čuš…“

BACH.

Harryho zboku do hlavy zasiahla päsť, až sa odlepil od zeme. Pred očami sa mu zjavili biele hviezdičky. Už po druhý raz v priebehu pár hodín mal pocit, akoby mu hlava pukla na dve časti, vzápätí tvrdo pristál na zemi a prútik mu vyletel z ruky.

„Ty si debil, Dudley!“ vykríkol, do očí mu od bolesti vhŕkli slzy, horko-ťažko sa dvíhal a horúčkovito v tej tme hmatal okolo seba. Počul, ako sa Dudley tápavo vzďaľuje, naráža do plota, tacká sa.

„DUDLEY, VRÁŤ SA! KRÁČAŠ ROVNO OPROTI TOMU!“

Ozval sa strašný piskľavý výkrik a Dudleyho kroky stíchli. V tej istej chvíli Harry cítil, ako ho zaplavuje mrazivý chlad, ktorý mohol znamenať iba jedno. Bolo ich viac.

„DUDLEY, ZAVRI ÚSTA! ROB SI, ČO CHCEŠ, LEN BUĎ TICHO! Prútik!“ horúčkovite si mrmlal Harry a ruky mu behali po zemi ako pavúky. „Kde je prútik… no tak… Lumos!“

Vyslovil to kúzlo automaticky, lebo zúfalo potreboval svetlo, aby mu pomohlo pri hľadaní, a napodiv, pár centimetrov od ruky sa mu rozsvietil konček prútika. Harry ho schmatol, tackavo vstal a otočil sa.

Prevrátil sa mu žalúdok.

Kĺzavým pohybom sa k nemu blížila vysoká postava s kapucňou, týčila sa vysoko nad zemou a nebolo jej pod habitom vidieť ani nohy, ani tvár a cestou vysávala noc.

Harry tackavo ustupoval a zdvihol prútik.

„Expecto patronum!“

Z konca prútika vyletel chumáč striebornej pary a dementor spomalil, ale kúzlo celkom nevyšlo a potkýnajúc sa o vlastné nohy, Harry ustupoval ďalej. Dementor sa skláňal k nemu a mozog mu zahmlievala panika. Sústreď sa!

Spod dementorovho rúcha vykĺzli dve sivé, slizké prašivé ruky a načahovali sa za ním. Harrymu hučalo v ušiach.

„Expecto patronum!“

Vlastný hlas mu znel nejasne a vzdialene. Z prútika vyletel ďalší chumáč strieborného dymu – slabší než ten predchádzajúci – viac nemohol urobiť, nemohol zaklínať.

Vo svojej hlave začul smiech, prenikavý, piskľavý smiech… cítil hnilobný, smrteľne chladný dych dementora, ako mu napĺňa pľúca, utápa ho… mysli… na nejakú šťastnú chvíľu…

Vôbec však v sebe nenachádzal šťastie… ľadové prsty dementora sa uzatvárali okolo jeho hrdla, vysoký piskľavý smiech bol čoraz hlasnejší a v hlave sa mu ozval hlas: „Pokloň sa smrti, Harry… možno to bude bezbolestné… neviem… ja som nikdy nezomrel…“

Už nikdy viac neuvidí Rona a Hermionu…

A odrazu sa mu pred očami jasne vynorili ich tváre a lapal po dychu.

„EXPECTO PATRONUM!“

Zo špičky Harryho prútika vyskočil obrovský strieborný jeleň, parožím chytil dementora tam, kde by malo byť srdce, odhodil ho, ľahkého ako tma, a keď jeleň vyrazil vpred, porazený dementor letel preč ako netopier.

„TADIAĽTO!“ zakričal Harry na jeleňa. Zvrtol sa a rozbehol sa uličkou, vysoko držiac svietiaci prútik. „DUDLEY? DUDLEY!“