Harry Potter a Fénixov rád

„Tak prikázal Dumbledore. Mala som na teba dozerať, ale nič nepovedať, bol si primladý. Mrzí ma, že ti bolo so mnou tak nepríjemne, Harry, ale Dursleyovci by ťa vôbec neboli pustili, keby si mysleli, že sa ti to páči. Vieš, nebolo to ľahké ale… prepána,“ zvolala tragicky a znova zalamovala rukami, „keď sa o tom Dumbledore dopočuje – ako mohol Mundungus odísť, keď mal mať službu až do polnoci – kde je? Ako oznámim Dumbledorovi, čo sa stalo? Ja sa nemôžem premiestňovať.“

„Mám sovu, môžete si ju požičať.“ Harry zastonal a rozmýšľal, či mu pod Dudleyho ťarchou nepraskne chrbtica.

„Harry, ty to nechápeš! Dumbledore musí konať čo najrýchlejšie, lebo ministerstvo má vlastné cestičky pri odhaľovaní čarovania neplnoletých. Tí to už vedia, ver mi.“

„Musel som sa predsa zbaviť dementorov, musel som použiť čary – viac ich určite bude trápiť, čo hľadali dementori na Wistériovej aleji.“

„Och, milý môj, keby to tak bolo, ale obávam sa—MUNDUNGUS FLETCHER, JA ŤA ZABIJEM!“

Ozvalo sa hlasné PRÁSK a ovzdušie naplnil silný pach alkoholu zmiešaný s tabakovou zatuchlinou, keď sa pred nimi sčista-jasna zjavil územčistý neoholený muž v obnosenom kabáte. Mal krátke, krivé nohy, dlhé strapaté červenkasté vlasy a krvou podliate oči s vačkami, takže vyzeral smutne ako jazvečík. V ruke držal strieborný uzlík, v ktorom Harry ihneď spoznal neviditeľný plášť.

„Čo sa deje, Figgová?“ spýtal sa, preskakujúc pohľadom z pani Figgovej na Harryho a Dudleyho. „Nemala si zostať v utajení?“

„Ja ti dám utajenia!“ kričala pani Figgová. „Dementori, ty naničhodný ulievačský pašerák a zlodej!“

„Dementori?“ zopakoval Mundungus zdesene. „Dementori? Tu?“

„Áno, tu, ty darobná kopa netopierieho trusu, tu!“ škriekala pani Figgová. „Dementori napadli chlapca, ktorého si mal strážiť!“

„No, doparoma,“ chabo vyhŕkol Mundungus, pozrel na pani Figgovú, na Harryho a potom zase na pani Figgovú. „Doparoma, ja…“

„A ty si odídeš nakupovať kradnuté kotlíky! Nehovorila som ti, že nesmieš nikam chodiť? Nehovorila?“

„Ja… no… ja…“ bolo vidieť, že Mundungus je celý nesvoj. „Keď to bola taká dobrá obchodná príležitosť, vieš…“

Pani Figgová zdvihla ruku, na ktorej jej visela nákupná sieťovka, a tresla ňou Mundungusa po tvári a po krku a usudzujúc podľa štrngotu, ktorý to narobilo, bola plná konzerv pre mačky.

„Au! Prestaň, ty stará bláznivá babizňa! Prestaň! Niekto to musí povedať Dumbledorovi.“

„Áno, to musí!“ kričala pani Figgová a mlátila Mundungusa taškou s mačacími konzervami, kam ho len zasiahla. „A budeš – to -ty – a hneď – aj – mu – povieš – prečo – si – tu – nebol – a nepomohol mu!“

„Daj si tú sieťku na hlavu!“ Mundungus si zakrýval hlavu rukami. „Už idem! Už idem!“

Znovu sa ozvalo hlasné PRÁSK a zmizol.

„Dúfam, že ho Dumbledore zabije!“ zlostne si uľavila pani Figgová. „No tak poďme, Harry, na čo čakáš?“

Harry sa rozhodol, že nebude plytvať dychom na pripomienku, že pod ťarchou Dudleyho tela ledva prepletá nohami. Nadvihol polozamdletého Dudleyho a tackal sa ďalej.

„Odprevadím ťa k dverám,“ ponúkla sa pani Figgová, keď zabočili na Privátnu cestu, „pre prípad, že by sa tu ešte nejakí potulovali… och, prepána, to je hotová katastrofa… a ty si proti nim musel bojovať celkom sám… a Dumbledore nám kázal, že ti za každú cenu máme zabrániť, aby si čaroval… lenže už je asi zbytočné plakať nad rozliatym elixírom… no čo, už sme vypustili piadimužíkov.“

„Takže… Dumbledore… ma dal… sledovať?“ dychčal Harry.

„Samozrejme,“ podráždene odvrkla pani Figgová. „Čakal si, že ťa nechá len tak sa potulovať samého po tom, čo sa stalo v júni? Dobrý bože, chlapče, a mne povedali, že si inteligentný – choď dnu a zostaň tam,“ prikázala mu, keď prišli k domu číslo štyri. „Predpokladám, že sa s tebou onedlho niekto spojí.“

„Vy čo urobíte?“ spýtal sa Harry rýchlo.

„Idem rovno domov,“ odvetila pani Figgová, obzerajúc sa po tmavej ulici a zachvela sa. „Musím počkať na ďalšie pokyny. Len zostaň v dome. Dobrú noc.“

„Počkajte, nechoďte ešte! Chcem vedieť…“

No pani Figgová sa už cupitavo rozbehla, papuče jej pritom plieskali o chodník a sieťovka hrkotala.

„Počkajte!“ kričal za ňou Harry. Mal milión otázok pre každého, kto bol v spojení s Dumbledorom, ale pani Figgovú vzápätí pohltila tma. Zamračený Harry si napravil Dudleyho na pleci a pomaly, namáhavo kráčal po záhradnom chodníčku k domu číslo štyri.

V predsieni sa svietilo. Harry si zastrčil prútik za opasok džínsov, zazvonil a hľadel, ako sa silueta tety Petunie zväčšuje, neprirodzene skreslená vlnitým sklom vo vchodových dverách.

„Didinko! Už bol najvyšší čas. Už som si myslela… že… Didinko, čo sa stalo?“

Harry pozrel kútikom oka na Dudleyho a práve včas uhol spod jeho ramena. Dudley sa zatackal na mieste, zelený v tvári… potom otvoril ústa a ovracal celú rohožku.

„DIDINKO! Didinko, čo sa ti stalo? Vernon? VERNON!“

Harryho strýko pridupotal z obývačky, mrožie fúzy mu odstávali na všetky strany ako vždy, keď bol rozčúlený. Ponáhľal sa pomôcť tete Petunii previesť otraseného Dudleyho cez prah, pričom sa usiloval vyhnúť zvratkom.

„Je mu zle, Vernon!“