Читаем Harry Potter a Fénixov rád полностью

Harry Potter a Fénixov rád

Na Magnóliovej ceste rovnako ako na Privátnej stálo plno veľkých konzervatívnych domov s dokonale upravenými trávnikmi a ich veľkí konzervatívni majitelia sa vozili na veľmi čistých autách podobných autu strýka Vernona. Harrymu sa Malé Neradostnice väčšmi páčili v noci, keď zastreté okná žiarili v tme ako šperky a on sa nevystavoval nebezpečenstvu, že začuje pohoršené poznámky o svojom zločineckom výzore, keď prechádzal popri majiteľoch domov. Kráčal rýchlo, takže v polovici Magnóliovej cesty znovu uvidel Dudleyho bandu. Práve sa lúčili pri východe na Magnóliový oblúk. Harry ustúpil do tieňa veľkého orgovánu a čakal.

„...pišťal ako malé prasa, čo?“ hovoril Malcolm a ostatní sa rehotali.

„Pekný pravý hák, Veľký Dud,“ pochválil Piers.

„Zajtra o tom istom čase?“ spýtal sa Dudley.

„U nás, rodičia idú preč,“ navrhol Gordon.

„Tak sa majte,“ rozlúčil sa Dudley.

„Čau, Dud!“

„Maj sa, Veľký D!“

Harry počkal, kým sa ostatní členovia bandy rozišli, a šiel ďalej. Keď ich hlasy znova zanikli, zamieril za roh na Magnóliový oblúk, a pretože kráčal veľmi rýchlo, onedlho dobehol Dudleyho, ktorý si vykračoval z nohy na nohu a pospevoval si.

„Čau, Veľký D!“

Dudley sa otočil.

„Och, to si ty!“ zavrčal.

„Odkedy si Veľký D?“ spýtal sa Harry.

„Sklapni,“ zahučal Dudley a otočil sa.

„Skvelé meno,“ uškrnul sa Harry a zladil krok s bratancovým. „Ale pre mňa vždy budeš Maličký Dudulko.“

„Povedal som SKLAPNI!“ a ruky ako šunky sa mu zovreli do pästí.

„Chalani nevedia, ako ťa volá mamička?“

„Zavri hubu!“

„Jej nepovieš, aby si zavrela hubu. A čo Chrobáčik a Dudulík? Môžem ťa volať tak?“

Dudley mlčal. Zdalo sa, že sa musí ovládať zo všetkých síl, aby Harryho neudrel.

„Tak koho ste dnes večer stĺkli?“ spýtal sa Harry a úškrn z tváre mu zmizol. „Zase nejakého desaťročného? Viem, že pred dvoma dňami ste sa pustili do Marka Evansa…“

„Koledoval si o to,“ odsekol Dudley.

„Vážne?“

„Urazil ma.“

„Áno? Povedal ti, že vyzeráš ako prasa, ktoré naučili chodiť na zadných? Lebo to nie je urážka, Dud, to je pravda.“

Dudleymu mykalo svalom na čeľusti. Harryho nesmierne uspokojovalo, keď videl, čím môže Dudleyho rozzúriť, mal pocit, akoby prepumpoval vlastné sklamanie do svojho bratanca, jediného ventilu, ktorý mal.

Zabočili doprava do úzkej uličky, kde Harry po prvý raz uvidel Siriusa a ktorá tvorila skratku medzi Magnóliovým oblúkom a Wistériovou alejou. Bola prázdna a oveľa tmavšia ako ulice, ktoré spájala, lebo tam neboli lampy. Ich kroky tlmili steny garáže na jednej a vysoký plot na druhej strane.

„Myslíš si, že si niekto, keď nosíš tú vec?“ ozval sa Dudley po chvíli.

„Akú vec?“

„Tú… tú, čo skrývaš.“

Harry sa znova uškrnul.

„Nie si taký hlúpy, ako vyzeráš, však Dud? No ale keby si bol, zrejme by si nevedel rozprávať a kráčať zároveň.“

Harry vytiahol prútik. Videl, že Dudley naň úkosom pozrel.

„Nesmieš ho použiť,“ ihneď pripomenul Dudley. „Viem, že nesmieš. Vylúčili by ťa z tej tvojej mizernej školy.“

„Ako vieš, že nezmenili pravidlá, Veľký D?“

„Nezmenili,“ povedal Dudley, hoci to neznelo celkom presvedčivo.

Harry sa potichu zasmial.

„Nemáš odvahu pustiť sa do mňa bez tej veci, čo?“ zavrčal Dudley.

„Zatiaľ čo ty musíš mať za sebou štyroch kamošov, aby si mohol zbiť desaťročného chlapca. A ako to bolo s tým boxerským titulom, ktorým sa tak oháňaš? Koľko rokov mal tvoj súper? Sedem? Osem?“

„Len pre tvoju informáciu, mal šestnásť,“ škrípal zubami Dudley, „a ešte dvadsať minút po tom, čo som ho zložil, nevedel o svete, a vážil dva razy toľko čo ty. Len počkaj, až poviem tatkovi, že si vytiahol tú vec…“

„Zase utekáš za ocinkom? Hádam sa len náš maličký boxerský majster nebojí strašného prútika Harryho Pottera?“

„V noci nie si taký odvážny, pravda?“ uškrnul sa Dudley.

„Noc je teraz, Dudulko. Tak sa hovorí tomu, keď sa takto zotmie.“

„Myslím, keď si v posteli!“ vrčal Dudley.

Zastal. Harry zastal tiež a hľadel na bratanca. Hoci Dudleyho tvár dobre nevidel, vedel, že má na nej akýsi zvláštny víťazoslávny výraz.

„Čo tým chceš povedať, že nemám odvahu, keď som v posteli?“ spýtal sa Harry celkom nechápavo. „A čoho sa mám báť? Vankúšov či čo?“

„Včera v noci som ťa počul,“ vyhŕkol Dudley. „Rozprával si zo sna. Stonal si.“

„Čo tým chceš povedať?“ zopakoval Harry, ale mal pocit, akoby mu niekto nasypal do žalúdka ľad. Minulej noci sa vo sne zase ocitol na tom cintoríne.

Dudley sa drsne zasmial a potom hovoril tenkým fňukavým hláskom.

„Nezabíjajte Cedrica! Nezabíjajte Cedrica! Kto je ten Cedric? Tvoj frajer?“

„Ja… klameš!“ automaticky sa bránil Harry. Ale v ústach mu vyschlo. Vedel, že Dudley neklame – ako inak by vedel o Cedricovi?

„Ocko, pomôž mi! Ocko! Zabije ma, ocko! Ú-ú!“