Harry Potter a Fénixov rád

Harry si bol istý, že ten praskot spôsobil niekto, kto sa primiestnil alebo odmiestnil. Znelo to presne tak, ako keď sčista-jasna zmizol domáci škriatok Dobby. Je možné, že by bol Dobby tu na Privátnej ceste? Že by ho práve teraz sledoval? Pri tejto myšlienke sa zvrtol a premeriaval si Privátnu cestu, ale bola celkom pustá a Harry si bol istý, že Dobby nevie byť neviditeľný.

Kráčal ďalej, sotva si uvedomujúc, kade ide, lebo v poslednom čase prešiel tieto ulice toľkokrát, že nohy ho niesli na obľúbené miesta automaticky. Po každých pár krokoch sa obzrel. Bol si istý, že keď ležal medzi vysychajúcimi begóniami tety Petunie, nachádzal sa vedľa neho niekto čarovný. Prečo sa mu neprihovoril, prečo sa nekontaktoval, prečo sa teraz skrýva?

No ako v ňom narastal pocit márnosti, už si tým nebol taký istý.

Možno to vôbec nebol čarovný zvuk. Možno tak zúfalo túži po hoci najnepatrnejšom kontakte zo sveta, do ktorého patrí, že jednoducho zveličuje celkom obyčajné zvuky. Určite sa niečo rozbilo v dome u susedov, a to bol ten zvuk.

Harry pocítil tupé skľučujúce zovretie v žalúdku a ani nevedel ako, znova ho pohltila beznádej, ktorá ho trápila celé leto.

Zajtra ráno o piatej ho zobudí budík, aby mohol zaplatiť sove -doručovateľke Denného Proroka, lenže má vôbec zmysel ďalej ho odoberať? Harry po tieto dni iba pozrel na titulnú stranu a potom ho odhodil. Keby si tí idioti, čo robia tie noviny, uvedomili, že Voldemort sa vrátil, bolo by to v hlavných správach, a Harryho zaujímalo iba to.

Keby mal šťastie, sovy by mu priniesli správy od jeho najlepších priateľov Rona a Hermiony, hoci sa už vzdal nádeje, že sa z ich listov dozvie niečo nové.

‚Nemôžeme Ti toho veľa napísať o Veď-Vieš-Kom, to je jasné…‘ ‚Povedali nám, že nemáme písať o ničom dôležitom, pre prípad, že by naše listy niekam zablúdili…‘ ‚Máme tu dosť práce, ale podrobnosti Ti teraz nemôžeme napísať…‘ ‚Deje sa toho veľa a všetko Ti porozprávame, keď sa uvidíme…‘

Ale kedy sa uvidia? Nikto sa neobťažoval napísať mu presný dátum. Hermiona mu do pozdravu k narodeninám načmárala : ‚Predpokladám, že sa onedlho stretneme… ‘ lenže čo je to onedlho? Pokiaľ Harry usudzoval podľa nejasných náznakov v listoch, Hermiona a Ron boli niekde spolu, pravdepodobne v dome Ronových rodičov. Takmer nezniesol pomyslenie na to, ako si tí dvaja lebedia v Brlohu, kým on trčí na Privátnej ceste. Vlastne bol na nich taký nahnevaný, že odhodil dve bonboniéry z Medových labiek, ktoré mu poslali na narodeniny, ani ich neotvoril. Neskôr to oľutoval, keď mu teta Petunia na večeru predložila zvädnutý šalát.

A čím sú Ron s Hermionou takí zaneprázdnení? A prečo on, Harry, nemá čo robiť? Veď sa predsa ukázalo, že zvládne oveľa viac než oni. Hádam všetci nezabudli, čo urobil? Nebol to on na tom cintoríne a nevidel, ako zavraždili Cedrica? To jeho priviazali k náhrobnému kameňu a skoro prišiel o život.

Nemysli na to, prísne sa hrešil Harry už po stý raz v toto leto. Stačilo, že sa na ten cintorín vracia v nočných morách, nemusí na to myslieť ešte aj za bieleho dňa.

Zabočil za roh na Magnóliový oblúk, v polovici prešiel okolo úzkej uličky pri garáži, kde prvý raz zbadal svojho krstného otca. Aspoň že Sirius chápe, ako sa cíti. Lenže v jeho listoch rovnako chýbali akékoľvek správy ako v Ronových a Hermioniných, ale namiesto mučivých narážok aspoň obsahovali varovania a slová útechy. ‚Viem, že to pre Teba musí byť otravné…‘ ‚Len si dávaj pozor a všetko bude v poriadku. Buď opatrný a nekonaj unáhlene…‘

Keď Harry prešiel cez Magnóliový oblúk, vyšiel na Magnóliovú cestu a zamieril k detskému ihrisku v parku, ktoré pomaly prikrývala tma, pomyslel si, že celkove sa drží Siriusovej rady. Prinajmenšom odolal pokušeniu priviazať kufor o metlu a vybrať sa do Brlohu. Vlastne Harry považoval svoje správanie za veľmi dobré, ak vezme do úvahy, aký je sklamaný a nahnevaný za to, že tak dlho trčí na Privátnej ceste a musí sa skrývať v kvetinových záhonoch v nádeji, že sa dopočuje niečo, z čoho by mohol vyvodiť, čo asi lord Voldemort robí. No aj tak ho dosť rozčuľovala rada nekonať unáhlene od človeka, ktorý strávil dvanásť rokov v čarodejníckom väzení v Azkabane, utiekol, pokúsil sa spáchať vraždu, z ktorej bol obvinený a potom unikol na ukradnutom hipogrifovi.