Harry Potter a Fénixov rád

Harry preskočil zamknutú bránku parku a vykročil po vyschnutej tráve. Park bol prázdny rovnako ako okolité ulice. Keď prišiel k hojdačkám, usadil sa na tú jedinú, ktorú Dudley s kamarátmi ešte nestihli pokaziť, ovinul si ruku okolo reťaze a mrzuto hľadel do zeme. Už sa nebude môcť skrývať v záhone pod oknami Dursleyovcov. Zajtra si musí vymyslieť nejaký nový spôsob, ako počúvať správy. Nemá sa na čo tešiť, čaká ho ďalšia nepokojná noc, lebo aj keby sa vyhol nočnej more o Cedricovi, mával znepokojivé sny o dlhých tmavých chodbách so slepým koncom a zamknutými dverami a usúdil, že to asi súvisí s pocitom, že je tu ako v pasci, ktorý ho trápi vo dne. Stará jazva na čele ho často nepríjemne pichala, ale nenamýšľal si, že sa to Ronovi, Hermione alebo Siriusovi ešte bude zdať zaujímavé. Keď ho jazva bolela v minulosti, varovalo ho to, že Voldemort zase získava silu, lenže teraz, keď sa Voldemort vrátil, povedali by mu, že táto pravidelne sa opakujúca nepríjemnosť sa dala čakať… s tým si netreba robiť starosti… nie je to nič nové…

Pocit krivdy, ktorý to v ňom vyvolávalo, tak narastal, že by sa najradšej od zlosti rozkričal. Keby nebolo jeho, nikto by ani nevedel, že sa Voldemort vrátil! A za odmenu za to celé štyri týždne tvrdne v Malých Neradostniciach celkom odrezaný od čarodejníckeho sveta, musí sa krčiť medzi vykapínajúcimi kvetmi, aby mohol počúvať o andulkách na vodných lyžiach! Ako naňho mohol Dumbledore tak ľahko zabudnúť? Prečo sú Ron a Hermiona spolu, a jeho nepozvali? Ako dlho má ešte trpieť Siriusove slová o tom, že tu má sedieť a slušne sa správať; alebo odolávať pokušeniu napísať do toho hlúpeho Denného Proroka a upozorniť ich, že sa lord Voldemort vrátil? Takéto zlostné myšlienky vírili Harrymu hlavou a prekypoval hnevom, keď navôkol sadal dusný zamatový večer a vo vzduchu voňala teplá, suchá tráva a jediným zvukom, ktorý počul, bol tlmený šum premávky na ceste za plotom parku.

Nevedel, ako dlho sedel na hojdačke, keď ho zo zadumania vyrušili nejaké hlasy a zdvihol pohľad. Lampy z okolitých ulíc vrhali len tlmené svetlo, no dostatočné na to, aby bolo vidieť siluety skupinky ľudí prechádzajúcich cez park. Jeden z nich nahlas vyspevoval vulgárnu pesničku. Ostatní sa smiali. Drahé pretekárske bicykle, ktoré ťahali vedľa seba, ticho bzučali.

Harry vedel, kto to je. Postava vpredu bol nepochybne jeho bratanec Dudley Dursley uberajúci sa domov v sprievode svojej vernej bandy.

Dudley bol rozmerný ako vždy, ale rok prísnej diéty a novoobjavený talent ho fyzicky zmenili. Ako strýko Vernon s potešením vykladal každému, kto ho počúval, Dudley sa nedávno stal juniorským majstrom v ťažkej váhe na medziškolských majstrovstvách juhovýchodu v boxe. Vďaka tomuto „vznešenému športu“, ako ho strýko Vernon nazýval, sa Dudley stal ešte hroznejším, než sa Harrymu zdal na prvom stupni základnej školy, keď mu slúžil ako prvé boxovacie vrece. Harry sa bratanca už ani zďaleka nebál, no ani tak si nemyslel, že by bolo treba oslavovať, keď sa Dudley naučil udierať silnejšie a presnejšie. Deti zo širokého okolia sa ho desili – dokonca viac než „toho Potterovie chlapčiska“, ktorý, ako ich varovali, je všetkými masťami mazaný chuligán a chodí do Nápravného centra svätého Brutusa pre nenapraviteľných mladistvých delikventov.

Harry sledoval tmavé postavy prechádzajúce cez trávnik a bol zvedavý, koho dnes stĺkli. Pri pohľade na nich sa prichytil pri tom, ako si v duchu hovorí: Obzrite sa. No tak… obzrite sa… sedím tu sám… poďte… zabavte sa…

Keby ho tam Dudleyho kamoši uvideli, určite by zamierili rovno k nemu, a čo by potom urobil Dudley? Nechcel by pred bandou stratiť tvár, lenže bál by sa provokovať Harryho… bola by to zábava sledovať, ako Dudley vyrieši tú dilemu… podpichovať ho a hľadieť, aký je bezmocný… a keby Harryho udrel niektorý z chalanov, je pripravený, má prútik. Len nech to skúsia… s radosťou si vybije svoje sklamanie na chlapcoch, ktorí mu kedysi robili zo života peklo.

Lenže neotočili sa, nevideli ho, boli už skoro pri plote. Harry ovládol nutkanie zavolať na nich… vyhľadávať bitky nie je múdre… nesmie používať čary… zase by riskoval vylúčenie.

Hlasy Dudleyho bandy zanikli, už ich nebolo vidieť, šli po Magnóliovej ceste.

No vidíš, Sirius, otupene si povedal Harry. Nič unáhlené. Dávam si pozor. Presný opak toho, čo si robil ty.

Potom vstal a vystrel sa. Teta Petunia a strýko Vernon mali očividne pocit, že vždy keď príde Dudley, je ten správny čas na príchod domov, a kedykoľvek potom je už prineskoro. Strýko Vernon pohrozil, že Harryho zavrie do kôlne, ak príde ešte raz neskôr než Dudley, a tak Harry potlačil zívanie a trochu zamračený zamieril k bráne v parku.