Harry Potter a Fénixov rád

Cez oblúk prikrivkal Moody s nosičskou čiapkou stiahnutou na nerovnaké oči a tlačil vozík plný kufrov. Všetko v poriadku,“ zašepkal pani Weasleyovej a Tonksovej, ,‚myslím že nás nikto nesledoval—“ Vzápätí sa na nástupišti zjavil pán Weasley s Ronom a Hermionou. Batožinu už skoro povykladali z vozíka, keď napokon prišli Fred, George a Ginny s Lupinom.

„Bez problémov?“ zavrčal Moody.

„Bez,“ potvrdil Lupin.

„No aj tak Sturgisa nahlásim Dumbledorovi,“ sľuboval Moody, „je to už druhý raz tento týždeň, čo neprišiel. Začína byť nespoľahlivý ako Mundungus.“

„Dávajte na seba pozor,“ prikazoval im Lupin a všetkým podával ruku. Keď prišiel k Harrymu, potľapkal ho po pleci. „Aj ty, Harry. Buď opatrný.“

„Veľmi sa nevystrkuj a maj oči dokorán,“ poúčal ho Moody a tiež mu podal ruku. „A nezabúdajte – to platí pre vás všetkých – že si máte dávať pozor, čo napíšete. Ak máte pochybnosti, do listu to vôbec nepíšte.“

„Fajn, že som sa s vami zoznámila,“ povedala Tonksová a objala Hermionu a Ginny. „Zrejme sa čoskoro uvidíme.“

Ozvalo sa varovné zahvízdanie, študenti, ktorí ešte stáli na nástupišti, sa ponáhľali nasadnúť do vlaku.

„Rýchlo, rýchlo,“ súrila ich pani Weasleyová nervózne, jedného cez druhého ich objímala a Harryho chytila dva razy „Píšte… buďte dobrí… ak ste niečo zabudli, pošleme vám… nastupujte, no tak, ponáhľajte sa…“

Na okamih sa veľký čierny pes postavil na zadné a prednými labami sa oprel o Harryho plecia, ale pani Weasleyová odtisla Harryho k dverám vlaku a zašepkala: „Prepána, Sirius, správaj sa väčšmi ako pes!“

„Majte sa!“ kričal Harry cez otvorené okno, keď sa vlak pohýnal, a Ron, Hermiona a Ginny vedľa neho kývali. Postavy Tonksovej, Lupina, Moodyho a pána a pani Weasleyovcov sa rýchlo zmenšovali, ale čierny pes uháňal popri vozňoch a kýval chvostom; rozmazaní ľudia na nástupišti sa na tej naháňačke smiali, potom vlak zabočil za zákrutu a Sirius sa stratil.

„Nemal ísť s nami,“ znepokojovala sa Hermiona.

„Och, uvoľni sa,“ napomínal ju Ron, „celé mesiace nebol na dennom svetle, chudák.“

„No dobre,“ spľasol rukami Fred, „my tu nemôžeme postávať a vykecávať sa celý deň, potrebujeme niečo prebrať s Leem. Uvidíme sa neskôr,“ a aj s Georgeom zmizli na chodbe vpravo.

Vlak naberal rýchlosť, takže domy za oknami sa len tak mihali a oni sa kymácali.

„Poďme si pohľadať kupé,“ navrhol Harry.

Ron a Hermiona pozreli na seba.

„Ehm,“ ošíval sa Ron.

„My… no… Ron a ja musíme ísť do vozňa prefektov,“ rozpačito vyšla s farbou von Hermiona.

Ron nehľadel na Harryho, zdalo sa, že je veľmi zaujatý nechtami na ľavej ruke.

„Och. Jasné. Fajn,“ pochopil Harry.

„Myslím, že tam nemusíme zostať celú cestu,“ dodala Hermiona rýchlo. „V listoch oznamovali, že dostaneme pokyny od hlavných prefektov a potom budeme občas hliadkovať na chodbách.“

„Fajn,“ zopakoval Harry. „Tak sa teda možno uvidíme neskôr.“

„Áno, určite,“ Ron vyhýbavo a nervózne pozrel na Harryho. „Je to otrava, že ta musíme ísť. Radšej by som… ale musíme… ja sa z toho neteším, nie som Percy,“ dokončil vzdorovito.

„Ja viem, že nie si,“ povedal Harry a usmial sa.

Ale keď Hermiona a Ron odvliekli kufre, Krivolaba a Kvíka v klietke smerom k lokomotíve, mal pocit, akoby niečo stratil. Nikdy necestoval v Rokfortskom exprese bez Rona.

„No poďme,“ súrila ho Ginny, „ak sa pohneme, obsadíme im miesta.“

„Dobre,“ Harry zobral Hedviginu klietku do jednej a kufor do druhej ruky. Predierali sa po chodbe, nakúkali cez sklené dvere do kupé, popri ktorých prechádzali a ktoré už boli plné. Harry si všimol, že mnohí naňho hľadia s veľkým záujmom, niektorí študenti sa štuchali a ukazovali si naňho. Keď sa s takýmto správaním stretol v piatich vozňoch za sebou, spomenul si, že Denný Prorok celé leto kŕmil čitateľov tým, aký je klamár a chválenkár. Bol zvedavý, či tí, čo naňho teraz civejú a šepkajú si, tomu uverili.

V poslednom vozni stretli Nevilla Longbottoma, Harryho spolužiaka z Chrabromilu. Okrúhla tvár sa mu až leskla od námahy, čo ťahal kufor a jednou rukou držal vzpierajúcu sa ropuchu Gertrúdu.

„Čau, Harry,“ dychčal. „Čau, Ginny… všade je obsadené… nemôžem si nájsť miesto.“

„Ale čo vravíš?“ Ginny sa pretisla popri Nevillovi do kupé za ním. „V tomto je miesto, je tu len Luna Lovegoodová…“

Neville im zašepkal niečo v tom zmysle, že nechce nikoho rušiť.

„Nebuď hlúpy,“ protestovala Ginny, „ona je normálna.“ Otvorila dvere kupé, vtiahla dnu kufor a Harry s Nevillom šli za ňou.

„Ahoj, Luna,“ pozdravila ju Ginny, „môžeme si prisadnúť?“

Dievča pri okne pozrelo na nich. Malo strapaté, špinavoplavé vlasy po pás, veľmi bledé obočie a vypúlené oči, takže to vyzeralo, akoby bolo ustavične prekvapené. Harry hneď vedel, prečo chcel Neville prejsť okolo tohto kupé. Dievča na prvý pohľad vyzeralo, akoby malo o koliesko viac. Možno aj preto, že prútik si zastrčilo za ucho, na krku malo náhrdelník zo zátok z ďatelinového piva a čítalo časopis hore nohami. Luna si premerala Nevilla a jej pohľad sa zastavil na Harrym. Prikývla.

„Ďakujeme,“ usmievala sa na ňu Ginny.