Harry Potter a Fénixov rád

„Ale bolo by to vyjadrenie dôvery. Ja by som to urobil,“ trval na svojom Kingsley, „najmä keď sa Denný Prorok každú chvíľu naňho naráža…“

Harry sa neobzrel, nechcel, aby Kingsley a Lupin vedeli, že ich počul. Hoci nebol ani trochu hladný, šiel za Mundungusom k stolu. Jeho radosť z oslavy sa vyparila rovnako rýchlo, ako prišla, a najradšej by bol hore v posteli.

Divooký Moody zvyškom svojho nosa oňuchával kuracie stehienko, ale očividne nenašiel nijaké stopy po jede, lebo potom si z neho zubami odtrhol.

„…rukoväť je zhotovená zo španielskeho duba nalakovaného proti prekliatiam a má zabudované ovládanie vibrácií…“ vykladal Ron Tonksovej.

Pani Weasleyová zoširoka zazívala.

„Pred spaním sa ešte vysporiadam s tým prízrakom… Artur, dozri, aby títo tu neboli dlho hore, dobre? Dobrú noc, Harry, zlatko.“

A odišla z kuchyne. Harry odložil tanier a rozmýšľal, či by ju mohol nasledovať tak, aby neupútal pozornosť.

„Je ti niečo, Potter?“ zabručal Moody.

„Nie, nič,“ zaklamal Harry.

Moody si odpil z poľnej fľašky a jeho oceľovomodré oko bokom hľadelo na Harryho.

„Poď sem, mám niečo, čo by ťa mohlo zaujímať,“ povedal.

Z vnútorného vrecka habitu Moody vytiahol veľmi ošúchanú starú čarodejnícku fotografiu.

„Pôvodný Fénixov rád,“ zavrčal. „Našiel som ju včera večer pri hľadaní náhradného neviditeľného plášťa, lebo Podmore nemal toľko slušnosti, aby mi ten môj vrátil… myslel som, že si ju niekto rád pozrie.“

Harry si vzal fotografiu. Hľadela z nej naňho malá skupinka ľudí, niektorí mu kývali, iní dvíhali poháre.

„Toto som ja,“ povedal Moody a celkom zbytočne ukazoval na seba. Moodyho si nemohol na obrázku s nikým pomýliť, hoci vlasy mal trochu menej sivé a nos celý. „A vedľa mňa je Dumbledore, na druhej strane Dedalus Diggle… toto je Marlen McKinnonová, zabili ju dva týždne po fotení. Dostali celú jej rodinu. Toto sú Frank a Alice Longbottomovci…“

Harrymu, ktorý sa už aj tak cítil nepríjemne, pri pohľade na Alice Longbottomovú stiahlo žalúdok. Poznal jej okrúhlu prívetivú tvár veľmi dobre, hoci sa s ňou nikdy nestretol, lebo bola presne taká, akú mal jej syn Neville.

„… chudáci,“ zavrčal Moody. „Radšej byť mŕtvy ako to, čo sa stalo im… A toto je Emmeline Vanceová, s ňou si sa stretol, a tuto Lupin, jasne… Benjy Fenwick , aj on si to odniesol, našli sme z neho iba kúsky… posuňte sa nabok,“ dodal, strkajúc prstom do fotografie, a malí ľudkovia na fotografii ustúpili nabok, aby tí, čo boli čiastočne zakrytí, mohli vyjsť dopredu.

„Toto je Edgar Bones… brat Amelie Bonesovej, dostali ho aj s rodinou, bol to veľký čarodejník… Sturgis Podmore, no namojdušu, vyzerá mladý… Caradoc Dearborn, zmizol šesť mesiacov po tomto, nikdy sme jeho telo nenašli… samozrejme, Hagrid vyzerá stále rovnako… Elphias Doge, toho poznáš, zabudol som, že nosieval ten hlúpy klobúk… Gideon Frewett, až päť smrťožrútov bolo treba, aby ho zabili s bratom Fabianom zabili, bojovali ako hrdinovia… no, pohnite sa, pohnite...“ Ľudkovia na fotografii sa strkali a tí, čo boli skrytí vpravo vzadu, sa zjavili v popredí.

„Toto je Dumbledorov brat Aberforth, jediný raz, čo som ho stretol, čudný chlapík… toto je Dorcas Meadowesová, Voldemort ju zabil osobne… Sirius, keď mal ešte krátke vlasy a… tuhla, myslel som si, že toto ťa bude zaujímať!“

Harryho srdce urobilo salto. Usmievali sa naňho mama s otcom, sedeli každý z jednej strany pri mužovi s vodnatými očami, v ktorom Harry okamžite spoznal Červochvosta, toho, ktorý Voldemortovi prezradil, kde sa nachádzajú jeho rodičia, a tak dopomohol k ich zavraždeniu.

„No?“ povedal Moody.

Harry pozrel na Moodyho zjazvenú a skrivenú tvár. Moody mal očividne dojem, že to bolo pre Harryho veľmi príjemné prekvapenie.

„Áno,“ dostal zo seba Harry a znova sa pokúsil o úsmev. „Eh… viete, práve som si spomenul, nezbalil som si…“

Nemusel si však vymýšľať, čo nezbalil, lebo Sirius sa práve spýtal: „Čo sa to tam hore deje, Divooký?“ a Moody sa otočil k nemu. Harry rýchlo prešiel cez kuchyňu, vykĺzol cez dvere a ponáhľal sa hore, kým ho niekto nezavolá.

Nevedel, prečo ho to tak šokovalo, veď fotografie svojich rodičov videl už aj predtým a s Červochvostom sa stretol… ale keď takto pred neho vyskočili, keď to najmenej čakal… to by sa nikomu nepáčilo, pomyslel si nahnevane…

A potom, vidieť ich v spoločnosti všetkých tých veselých tvárí… Benjyho Fenwicka, z ktorého našli iba kúsky, a Gideona Frewetta, ktorý umrel ako hrdina, a Longbottomovcov, ktorých mučili, až zošaleli… Všetci z fotografie donekonečna veselo mávali, nevediac, že sú odsúdení na záhubu…

Dobre, možno sa to Moodymu zdalo zaujímavé… ale jeho rozrušilo…

Harry po prstoch vychádzal hore schodmi popri vypchatých hlavách škriatkov, rád, že bude zase sám, ale ako sa blížil na plošinu prvého podlažia, počul nejaké zvuky. V salóne niekto vzlykal.

„Haló?“ ozval sa Harry.