Harry Potter a Fénixov rád

Nikto neodpovedal, ale vzlykot neutíchal. Zvyšné schody bral po dvoch, prešiel plošinu a otvoril dvere salóna. Pri tmavej stene sa krčila nejaká postava s prútikom v ruke a celé telo sa jej otriasalo vzlykmi. Na zaprášenom starom koberci v páse mesačného svetla ležal Ron, očividne mŕtvy.

Harrymu z pľúc akoby zmizol všetok vzduch, mal pocit, že sa prepadáva cez podlahu, mozog mu zamrzol – Ron je mŕtvy, to nie, to nemôže…

Ale moment, to nemôže byť… Ron je predsa dole…

„Pani Weasleyová?“ chrapľavým hlasom sa ozval Harry.

„R-r-riddikulus!“ vzlykala pani Weasleyová a trasúcou rukou ukazovala na Ronovo telo.

PUK!

Ronovo telo sa zmenilo na Billovo, s roztiahnutými rukami ležal na chrbte, oči mal dokorán otvorené a pohľad prázdny. Pani Weasleyová vzlykala ešte hlasnejšie.

„R-riddikulus!“ vzlykla znova.

PUK!

Namiesto Billa tam ležal pán Weasley, okuliare mal nakrivo a po tvári mu stekal pramienok krvi.

„Nie!“ stonala pani Weasleyová. „Nie… Riddikulus! Riddikulus! RIDDIKULUS!“

PUK! Mŕtve dvojčatá. PUK! Mŕtvy Percy. PUK! Mŕtvy Harry…

„Pani Weasleyová, poďte rýchlo odtiaľto von!“ zakričal Harry a hľadel na vlastné mŕtve telo na zemi. „Nech niekto iný…“

„Čo sa deje?“

Do izby vbehol Lupin, tesne za ním Sirius a za nimi dupotal Moody. Lupin pozrel z pani Weasleyovej na mŕtveho Harryho na zemi a zrejme okamžite pochopil. Vytiahol prútik a veľmi pevne a jasne povedal:

„Riddikulus!“

Harryho telo zmizlo. Vo vzduchu nad miestom, kde ležalo visel striebristý kruh. Lupin ešte raz mávol prútikom a kruh zmizol v obláčiku dymu.

„Och-och-och!“ lapala po dychu pani Weasleyová a prudko sa rozplakala s tvárou v dlaniach.

„Molly,“ zronene sa jej prihováral Lupin a šiel k nej. „Molly, neplač…“

Vzápätí si išla na Lupinovom pleci vyplakať srdce.

„Molly, veď to bol iba prízrak,“ tíšil ju a hladkal po hlave. „Obyčajný hlúpy prízrak…“

„Stále som ich videla mŕtvych!“ stonala pani Weasleyová. „Stále! Sníva sa mi o tom…“

Sirius hľadel na koberec, kde predtým ležal prízrak, ktorý vzal na seba podobu Harryho tela. Moody sledoval Harryho, no ten sa vyhýbal jeho pohľadu. Mal čudný pocit, že Moodyho čarovné oko ho pozorovalo celou cestou z kuchyne.

„Ne-ne-nehovorte to Arturovi,“ preglgla pani Weasleyová a manžetami si rýchlo utierala oči. „Ja ne-nechcem, aby to vedel… bola som hlúpa…“

Lupin jej podal vreckovku a ona sa vysmrkala.

„Harry, mrzí ma to. Čo si teraz o mne môžeš myslieť?“ ospravedlňovala sa roztraseným hlasom. „Neviem sa ani len zbaviť prízraku…“

„To je hlúposť,“ Harry sa pokúsil o úsmev.

„Ja sa tak bojím,“ priznala sa a z očí jej znova tiekli slzy. „Polovica rodiny je v ráde… bude zázrak, ak to všetci prežijeme a Pe-Percy sa s nami nerozpráva… čo keď… čo keď sa stane niečo hro-hrozné a my sa s ním nepomeríme? A čo sa stane, ak Artura a mňa zabijú, k-kto sa postará o Rona a Ginny?“

„Molly, to stačilo,“ energicky ju zahriakol Lupin. „Teraz je to iné ako minule. Rád je lepšie pripravený, máme výhodu vieme, čo Voldemort chystá…“

Pani Weasleyová pri tom mene vyľakane potichu zapišťala.

„Och, Molly, no tak, už je načase, aby si si zvykla na jeho meno – vieš, nemôžem ti sľúbiť, že sa nikomu nič nestane, to nemôže sľúbiť nikto, ale sme na tom oveľa lepšie než minule. Ty si vtedy nebola v ráde, nechápeš to. Minule mali nad nami smrťožrúti prevahu, boli dvadsiati na jedného a vyberali si nás po jednom…“

Harry si znova pomyslel na fotografiu, na usmiate tváre svojich rodičov. Vedel, že Moody ho stále sleduje.

„A o Percyho sa neboj,“ ozval sa zrazu Sirius. „On sa spamätá. Je len otázkou času, kedy Voldemort vystúpi otvorene, a keď to urobí, ministerstvo nás bude prosiť o odpustenie. Nie som si však istý, či ich ospravedlnenie prijmem,“ dodal s trpkosťou.

„A pokiaľ ide o to, kto sa postará o Rona a Ginny, keby ste vy s Arturom zomreli,“ pousmial sa Lupin, „čo myslíš, že by sme ich nechali umrieť od hladu?“

Pani Weasleyová sa placho usmiala.

„Som hlúpa,“ zašepkala znova a utierala si oči.

No keď Harry asi o desať minút za sebou zatváral dvere svojej izby, nemyslel si, že je pani Weasleyová hlúpa. Stále videl svojich rodičov, ako sa naňho usmievajú z tej starej fotografie, nevediac o tom, že ich životy, tak ako životy mnohých okolo nich, sa chýlia ku koncu. Pred očami sa mu stále mihal prízrak, ktorý bral na seba podobu mŕtvol všetkých členov rodiny Weasleyovcov.

Zrazu bez výstrahy pocítil v jazve na čele pálčivú bolesť a strašne sa mu zdvihol žalúdok.

„Prestaň,“ prikázal rozhodne a šúchal si jazvu, kým bolesť neustúpila.

„Prvé príznaky šialenstva – rozprávaš sa so svojou hlavou,“ ozval sa zlomyseľný hlas z prázdneho obrazu na stene.

Harry ho ignoroval. Cítil sa taký starý ako ešte nikdy v živote a zdalo sa mu nezvyčajné, že ani nie pred hodinou sa trápil pre obchod so žartovnými pomôckami a pre to, kto dostal odznak prefekta.

10 Luna Lovegoodová