Harry Potter a Fénixov rád

Harry v tú noc spal nepokojne. Snívalo sa mu o rodičoch, ale v tých snoch nikdy neprehovorili; pani Weasleyová vzlykala nad Kreacherovým mŕtvym telom a Ron a Hermiona s korunkami na hlavách na ňu hľadeli a Harry znovu kráčal po chodbe, ktorá sa končila zamknutými dverami. Nato sa prudko zobudil, jazva ho pichala a Ron, už oblečený, sa mu prihováral:

„… radšej sa pohni, mamka už pení, vraj zmeškáme vlak…“

V dome vládol zmätok. Z toho, čo Harry počul, kým sa bleskovo obliekal, sa dovtípil, že Fred s Georgeom začarovali kufre, aby leteli dolu schodmi, lebo sa im ich nechcelo niesť, lenže vrazili rovno do Ginny a tá sa cez dve poschodia skotúľala až do predsiene. Pani Blacková i pani Weasleyová sa prekrikovali, čo im hrdlá stačili.

„… MOHLI STE JEJ VÁŽNE UBLÍŽIŤ, VY HLUPÁCI…“

„… ŠPINAVÍ PANKHARTI, TAKTO ŠPINIŤ DOM MOJICH PREDKOV…“

Hermiona vbehla do izby, práve keď si Harry obúval tenisky, bola nervózna, Hedviga sa jej kolísala na pleci a v náručí niesla vrtiaceho sa Krivolaba.

„Mama s ockom mi práve poslali Hedvigu naspäť.“ Sova poslušne preletela ku klietke a sadla si na ňu. „Už ste hotoví?“

„Skoro. Stalo sa Ginny niečo?“ spýtal sa Harry a nasadil si okuliare.

„Pani Weasleyová ju dala do poriadku,“ upokojovala ich Hermiona, „ale Divooký Moody nervači, že nemôžeme odísť, kým tu nie je Sturgis Podmore, inak bude jeden strážca chýbať.“

„Strážca?“ čudoval sa Harry. „Musíme ísť na stanicu s ochrankou?“

„Ty musíš ísť na stanicu s ochrankou,“ opravila ho Hermiona.

„Prečo?“ podráždene sa spýtal Harry. „Myslel som si, že sa Voldemort teraz skrýva, alebo mi chceš povedať, že na mňa vyskočí spoza smetníka a pokúsi sa ma odkrágľovať?“

„Ja neviem, to hovorí Divooký Moody,“ nesústredene odvetila Hermiona, pozerajúc na hodinky, „ale ak neodídeme čo najskôr, určite vlak zmeškáme…“

„Buďte takí láskaví a poďte už dole!“ zrevala pani Weasleyová a Hermiona až nadskočila, akoby ju obarili, a ponáhľala sa preč. Harry schytil Hedvigu, bez okolkov ju strčil do klietky a pobral sa dolu za Hermionou, kufor vlečúc za sebou.

Portrét pani Blackovej zavýjal od zlosti, ale nikto sa neobťažoval zatiahnuť závesy, lebo hluk v predsieni by ju aj tak znova zobudil.

„Harry, ty pôjdeš so mnou a s Tonksovou,“ prekrikovala pani Weasleyová neutíchajúci vreskot: „HUMUSÁCI! ŠUPÁCI! ŠPINA!“ – „Nechaj ten kufor aj sovu, s batožinou si poradí Alastor… och, prepána, Sirius, Dumbledore predsa povedal nie!“

Keď Harry v zapratanej predsieni preliezal cez rôzne kufre, aby sa dostal k pani Weasleyovej, zjavil sa vedľa neho čierny pes pripomínajúci medveďa.

„Och, čestné slovo…“ zúfalo vzdychla pani Weasleyová. „Padne to na tvoju hlavu.“

Otvorila dvere a vyšla na slabé septembrové slnko. Harry a pes ju nasledovali. Dvere sa za nimi zabuchli a vresk pani Blackovej okamžite stíchol.

„Kde je Tonksová?“ Harry sa obzeral okolo seba, zostupujúc po kamenných schodíkoch domu číslo dvanásť, ktoré zmizli v okamihu, keď stupili na chodník.

„Čaká tu na nás,“ odvetila mu pani Weasleyová meravo a odvrátila sa od čierneho psa vedľa Harryho.

Na rohu ich pozdravila nejaká stará žena. Mala silno nakrútené sivé vlasy a na hlave fialový klobúk v tvare fašírky.

„Čauko, Harry,“ žmurkla naňho. „Už sa musíme ponáhľať, však, Molly?“ dodala, keď sa pozrela na hodinky.

„Viem, viem,“ zastonala pani Weasleyová a predĺžila krok „ale Divooký chcel čakať na Sturgisa… škoda, že nám Artur nemohol zase zohnať tie autá z ministerstva… ale dnes by mu Fudge nedovolil požičať si ani len prázdnu fľašku od atramentu… Nechápem, ako môžu muklovia cestovať bez čarov…“

Zato veľký čierny pes veselo štekal, vyskakoval okolo nich, vrhal sa na holuby a naháňal si vlastný chvost. Harry sa neubránil smiechu. Sirius už pridlho sedel vnútri. Pani Weasleyová stisla pery skoro ako teta Petunia.

Zabralo im dvadsať minút, kým peši došli na stanicu King's Cross, a zatiaľ sa nestalo nič zaujímavejšie okrem toho, že Sirius vyľakal zopár mačiek, aby Harryho zabavil. Na stanici sa potom nenútene motali v blízkosti bariéry medzi nástupišťami deväť a desať, kým nebol čistý vzduch, potom sa do radu o ňu opierali a prepadali na nástupište deväť a trištvrte, kde stál Rokfortský expres a vypľúval paru so sadzami na nástupište plné odchádzajúcich študentov a ich rodín. Harry vdýchol dobre známu vôňu a cítil, ako sa mu dvíha nálada… naozaj sa vracia…

„Dúfam, že to ostatní stihnú včas,“ strachovala sa pani Weasleyová a nervózne hľadela za seba na železný oblúk, ktorý sa klenul nad nástupišťom, odkiaľ prichádzali ďalší.

„Pekný pes, Harry!“ zavolal vysoký chlapec s africkými vrkôčikmi.

„Ďakujem, Lee,“ usmieval sa Harry, lebo Sirius bláznivo vrtel chvostom.

„Och dobre,“ uľavilo sa pani Weasleyovej, „je tu Alastor, batožinou, pozri…“