Harry Potter a Fénixov rád

Harry a Neville vyložili všetky tri kufre i Hedviginu klietku na policu a sadli si. Luna ich sledovala ponad časopis s názvom Sršeň. Zrejme nepovažovala za potrebné žmurkať ako normálni ľudia. Len hľadela a hľadela na Harryho, ktorý si sadol oproti nej a teraz to ľutoval.

„Mala si pekné leto?“ spýtala sa jej Ginny.

„Áno,“ zasnene odpovedala Luna, neodtŕhajúc oči od Harryho. „Áno, bolo celkom prijemné. Ty si Harry Potter,“ dodala.

„Ja o tom viem,“ zareagoval na to Harry.

Neville sa zasmial. Luna uprela naňho bledé oči.

„Ale neviem, kto si ty.“

„Ja som nikto,“ rýchlo odpovedal Neville.

„Nie, nie si,“ príkro ho zahriakla Ginny. „Neville Longbottom -Luna Lovegoodová. Luna je v našom ročníku, ale v Bystrohlave.“

„Komu to dobre páli, na toho sú všetci malí,“ spevavo predniesla Luna.

Zdvihla prevrátený časopis tak vysoko, že jej zakryl tvár, a zmĺkla. Harry a Neville s nadvihnutým obočím pozreli na seba. Ginny si zahryzla do jazyka, aby sa nezasmiala.

Vlak s rachotom uháňal ďalej a viezol ich do otvorenej krajiny. Bol to akýsi čudný, neustálený deň; v jednej chvíli vagón zalievalo slnko a vzápätí prechádzali popod hrozivo sivé mračná.

„Hádaj, čo som dostal na narodeniny?“ ozval sa Neville.

„Ďalší nezabudal?“ vyhŕkol Harry a spomenul si na guľatý prístroj, ktorý Nevillovi poslala stará mama v snahe zlepšiť jeho deravú pamäť.

„Nie, hoci by sa mi zišiel, lebo ten starý som už dávno stratil... nie, pozri na toto…“

Jednou rukou pevne držal Gertrúdu, druhou však siahol školskej tašky, chvíľu tam niečo hľadal a potom vytiahol malý sivý kaktus v črepníku, ale namiesto pichliačov mal vriedky.

„Mimbulus mimbletonia,“ oznámil hrdo.

Harry hľadel na tú vecičku. Trochu pulzovala a vďaka tomu vyzerala zlovestne ako nejaký chorý vnútorný orgán.

„Je veľmi, veľmi vzácna,“ žiaril Neville. „Neviem, či takú vôbec majú v rokfortskom skleníku. Už sa nemôžem dočkať, kedy ju ukážem profesorke Sproutovej. Strýko Algie mi ju zohnal v Asýrii. Uvidím, či sa mi ju podarí rozmnožiť.“

Harry vedel, že Nevillovým obľúbeným predmetom je herbeológia, ale vonkoncom nechápal, čo môže chcieť s týmto neduživcom.

„Robí to niečo?“ spýtal sa.

„Všeličo!“ hrdo odpovedal Neville. „Má ohromný obranný mechanizmus. Tu máš, podrž mi Gertrúdu…“

Hodil Harrymu ropuchu na kolená a vytiahol si zo školskej tašky brko. Spoza prevráteného časopisu sa vynorili vypúlené oči Luny Lovegoodovej a sledovali, čo robí Neville. Neville si držal Mimbulus mimbletoniu pred očami, jazyk stisol medzi zuby, vybral si miesto a končekom brka rastlinku silno pichol.

Z každého pľuzgierika vystrekla nejaká tekutina, hustá, páchnuca, tmavozelená. Postriekala strop, okná, Lunin časopis a Ginny, ktorá si včas stihla zakryť rukami aspoň tvár, vyzerala, akoby mala na hlave slizký zelený klobúk, ale Harryho ruky plne zamestnala Gertrúda, ktorá sa pokúšala ujsť, a tak dostal do tváre plnú dávku. Páchlo to ako zatuchnutý hnoj.

Neville, zastriekaný od hlavy až po pás, potriasol hlavou, aby dostal tekutinu aspoň z očí.

„Prepáčte,“ zajachtal. „Ešte som to neskúšal… nevedel som, že to bude až také… ale nebojte sa, smradľavá šťava nie je jedovatá,“ dodal nervózne, keď Harry vypľul tekutinu na dlážku.

Presne v tej chvíli sa otvorili dvere kupé.

„Och… ahoj, Harry,“ ozval sa prekvapený hlas. „Ech, tuším nie je vhodná chvíľa.“

Harry si utrel okuliare jednou rukou, lebo v druhej držal Gertrúdu. Vo dverách stálo veľmi pekné dievča s dlhými lesklými čiernymi vlasmi a usmievalo sa naňho – Čcho Čchangová, stíhačka bystrohlavského metlobalového družstva.

„Ach… čau,“ mdlo odvetil Harry.

„Uhm… len som si myslela, že ťa pozdravím… tak teda maj sa…“ kývla rukou Čcho.

Ružová v tvári zavrela dvere a odišla. Harry ovisol na sedadle a zastonal. Želal si, aby ho Čcho našla sedieť so skupinkou skvelých ľudí, ktorí padajú od smiechu nad vtipom, čo im práve rozprával. Určite nechcel, aby ho pristihla v spoločnosti Nevilla a Luny Lovegoodovej, s ropuchou v ruke a postriekaného smradľavou šťavou.

„To nič,“ utešovala ho Ginny. „Pozri, rýchlo sa toho zbavíme.“ Vytiahla prútik. „Odstrániť!“

Smradľavá šťava zmizla.

„Prepáčte,“ potichu zopakoval Neville.

Ron s Hermionou sa ukázali takmer až o hodinu. Medzitým už prešiel aj vozík s jedlom. Harry, Ginny a Neville dojedli tekvicové pirohy a vymieňali si kartičky z čokoládových žabiek, keď sa dvere kupé otvorili a tí dvaja vošli v spoločnosti Krivolaba a Kvíka škriekajúceho v klietke.

„Umieram od hladu,“ vyhlásil Ron a uložil sovičku vedľa Hedvigy, vytrhol Harrymu čokoládovú žabku a hodil sa na sedadlo vedľa neho. Roztrhol obal, odhryzol žabe hlavu a so zavretými očami sa oprel, ako keby mal za sebou veľmi vyčerpávajúce predpoludnie.

„Z každej fakulty sú dvaja piataci prefekti,“ informovala Hermiona a vyzerala celkom rozladene. „Vždy jeden chlapec a jedno dievča.“

„A hádaj, kto je slizolinský prefekt?“ spýtal sa Ron so zavretými očami.

„Malfoy.“ odvetil Harry ihneď, lebo si bol istý, že sa vyplnili jeho najhoršie obavy.

„Samozrejme,“ s trpkosťou potvrdil Ron, napchal si do úst zvršok žabky a vzal si druhú.