Harry Potter a Fénixov rád

„Áno, zvrtol to v môj prospech,“ povedal Harry. Cítil, že by znelo nanajvýš nevďačne, ba priam detinsky, keby povedal: Ale škoda, že sa so mnou nerozprával. Ani len na mňa nepozrel.

A keď si to pomyslel, jazva na čele ho začala tak silno páliť, až si ju pripľasol rukou.

„Čo je?“ spýtala sa Hermiona vyľakane.

„Jazva,“ zamumlal Harry. „Ale to nič… teraz sa to stáva často…“

Ostatní si nič nevšimli, všetci jedli a tešili sa, ako sa Harrymu podarilo vyviaznuť. Fred, George a Ginny ešte stále pospevovali. Hermiona sa tvárila dosť ustarostene, ale kým mohla niečo povedať, Ron veselo vyhlásil: „Stavím sa, že Dumbledore dnes večer príde, aby to s nami oslávil.“

„Myslím, že nebude môcť, Ron,“ krútila hlavou pani Weasleyová a postavila pred Harryho obrovský tanier s pečenou kuracinou. „Momentálne je veľmi zaneprázdnený.“

„Oslobodili, oslobodili, oslobodili…“

„BUĎTE TICHO!“ zrúkla pani Weasleyová.

V nasledujúce dni si Harry všimol, že v dome číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí je človek, ktorý sa až tak veľmi neteší, že sa Harry vráti do Rokfortu.

Sirius veľmi statočne prejavoval radosť, keď sa tú novinu dopočul, potriasal Harrymu rukou a usmieval sa ako ostatní. Onedlho bol však ešte mrzutejší a nevľúdnejší než predtým, so všetkými sa rozprával menej, dokonca aj s Harrym, a čoraz viac času trávil zavretý s Hrdozobcom v matkinej izbe.

„Nie aby si mal výčitky svedomia!“ prísne mu dohovárala Hermiona, keď sa Harry o niekoľko dní jej a Ronovi zveril so svojimi pocitmi pri drhnutí plesnivého príborníka na treťom poschodí. „Ty patríš do Rokfortu a Sirius to vie. Ja osobne si myslím, že je sebecký.“

„To je trochu kruté, Hermiona,“ mračil sa Ron, pričom sa usiloval zbaviť sa kúska plesne, čo sa mu silno prilepil na prst, „ani ty by si predsa nechcela trčať v tomto dome bez spoločnosti.“

„On bude mať spoločnosť!“ namietla Hermiona. „Je tu predsa hlavné sídlo Fénixovho rádu, či nie? Iba si robil priveľké nádeje, že Harry tu bude bývať s ním.“

„Myslím, že to nie je pravda,“ nesúhlasil Harry, žmýkajúc handru. „Keď som sa ho spýtal, či tu môžem žiť s ním, nedal mi priamu odpoveď.“

„Iba si nechcel robiť ešte väčšie nádeje,“ mudrovala Hermiona, „a zrejme aj sám mal výčitky svedomia, lebo podľa mňa trošku dúfal, že ťa vylúčia. Potom by ste obaja boli vyhnanci.“

„Prestaň už s tým!“ zahriakli ju Harry a Ron naraz, ale ona iba pokrčila plecami. „Ako chcete. Niekedy si však myslím, že Ronova mama má pravdu a Sirius nemá celkom jasno v tom, či si to ty alebo tvoj otec, Harry.“

„Myslíš si, že to nemá v hlave celkom v poriadku?“ rozohnil sa Harry.

„Nie, iba si myslím, že je veľmi dlho osamelý,“ uzavrela Hermiona krátko.

Práve vtedy vošla do izby pani Weasleyová.

„Ešte to nemáte?“ strčila hlavu do príborníka.

„Myslel som si, že si nám prišla povedať, aby sme si urobili prestávku!“ kyslo poznamenal Ron. „Vieš, koľko plesne sme odstránili, odkedy sme sem prišli?“

„Tak veľmi ste chceli pomáhať rádu,“ pripomenula mu pani Weasleyová, „môžete urobiť aspoň niečo pre to, aby bolo hlavné sídlo obývateľné.“

„Cítim sa ako domáci škriatok,“ frflal Ron.

„No tak aspoň vieš, aký majú strašný život, a možno budeš aktívnejší v SOPLOŠ-i!“ s nádejou vyhlásila Hermiona, keď pani Weasleyová odišla. „Vieš, že by to možno nebol zlý nápad ukázať ľuďom, aké je to strašné stále len upratovať – mohli by sme sponzorovať vyčistenie chrabromilskej klubovne a všetky výnosy by išli na SOPLOŠ a pozdvihli by sme tak nielen uvedomelosť, ale aj financie.“

„Ja ťa zasponzorujem, aby si o SOPLOŠ-i mlčala,“ podráždene zavrčal Ron, ale tak, že ho počul iba Harry.

Blížil sa koniec prázdnin a Harry si uvedomoval, že čoraz častejšie myslí na Rokfort. Už sa nemohol dočkať, kedy zase uvidí Hagrida, zahrá si metlobal, či dokonca kedy bude kráčať po zeleninových záhonoch do skleníka na herbológiu. Bude to krásne opustiť tento zaprášený, zatuchnutý dom, kde je polovica skríň ešte stále zamknutá a Kreacher na nich zo šera chrapľavým hlasom chrlí urážky zakaždým, keď idú okolo, hoci Harry si dával pozor, aby sa o tom nepreriekol pred Siriusom.

Faktom bolo, že žiť v hlavnom sídle protivoldemortovského hnutia nebolo ani zďaleka také zaujímavé, ako by Harry predstavoval. Hoci členovia Fénixovho rádu pravidelne prichádzali a odchádzali, niekedy sa s nimi jedli, niekedy sa iba chvíľku šeptom porozprávali a pani Weasleyová sa postarala, aby Harry a ostatní boli dosť ďaleko a nemohli ich počuť (ani pomocou predlžovacích uší, ani normálne) a nikto, ani len Sirius, sa nenazdával, že by mal Harry vedieť viac, než sa dopočul v ten prvý večer.

Posledný deň prázdnin Harry zmetal Hedvigin trus zo skrine, keď do izby vošiel Ron a niesol obálky.

„Prišli zoznamy kníh,“ oznamoval a jednu obálku hodil Harrymu, ktorý stál na stoličke. „Už bolo načase, myslel som si, že zabudli. Zvyčajne chodievajú oveľa skôr.“