Harry Potter a Fénixov rád

„Ale tu hádam nie?“ čudoval sa pán Malfoy, nadvihol obočie a pozrel na dvere za chrbtom pána Weasleyho. „Myslel som, že si hore na druhom podlaží… tuším sa zapodievaš niečím, čo súvisí so zavlečením muklovských artefaktov do domácností a ich začarovaním?“

„Nie,“ odsekol pán Weasley a jeho prsty sa Harrymu zarývali do pleca.

„A čo tu vlastne robíte vy?“ spýtal sa Harry Luciusa Malfoya.

„Myslím, že do súkromných záležitostí medzi mnou a ministrom mágie nemáš čo strkať nos, Potter,“ odsekol Malfoy a uhladil si predok habitu. Harry jasne počul, ako mu v plnom vrecku zacvendžalo zlato. „Len zato, že si Dumbledorov obľúbenec, nemôžeš očakávať rovnakú zhovievavosť od iných. Nepôjdeme do vašej kancelárie, pán minister?“

„Pravdaže,“ prikývol Fudge a obrátil sa Harrymu a pánovi Weasleymu chrbtom. „Tadiaľto, Lucius.“

A vzďaľovali sa pohrúžení do tichého rozhovoru. Weasley pustil Harryho plece, až keď zmizli vo výťahu.

„Prečo nečakal pred Fudgeovou kanceláriou, keď mali spolu nejaké rokovanie?“ zlostne vybuchol Harry. „Čo hľadal tu dole?“

„Pokúšal sa vkradnúť do súdnej siene, ak chceš vedieť môj názor,“ povedal pán Weasley mimoriadne rozrušene a obzrel sa, akoby sa ubezpečoval, či ich niekto nepočúva. „Chcel zistiť, či ťa vylúčili, alebo nie. Nechám odkaz Dumbledorovi, mal by vedieť, že Malfoy sa zase rozprával s Fudgeom.“

„Mimochodom, čo ich spája?“

„Zrejme zlato,“ nazdával sa nahnevaný pán Weasley. „Malfoy roky štedro prispieva na všeličo… tak prenikne k tým správnym ľuďom a potom môže od nich žiadať službičky… odloženie schvaľovania zákonov, ktoré mu nevyhovujú… Lucius Malfoy má veľmi dobré styky.“

Prišiel výťah. Bol prázdny, iba čo v ňom poletovalo niekoľko správ, a tie sa ihneď zatrepotali okolo pána Weasleyho, keď stlačil gombík Átrium a dvere sa s hrkotom zavreli. Podráždene ich mávnutím odohnal.

„Pán Weasley,“ pomaly ho oslovil Harry, „ak sa Fudge stretáva so smrťožrútmi, ako je Malfoy, a stretáva sa s nimi osamote, ako môžeme vedieť, že naňho nepoužili Imperius?“

„Nemysli si, že nám to nezišlo na um, Harry,“ potichu mu odpovedal pán Weasley. „Dumbledore si však myslí, že zatiaľ Fudge koná z vlastnej vôle, čo však podľa neho nie je ktovieaká útecha. Radšej sa už teraz o tom nerozprávajme, Harry.“

Dvere sa otvorili a vyšli do Átria, ktoré bolo teraz už skoro prázdne. Ochrankár Eric sa zase ukrýval za Denným Prorokom. Prešli popri zlatej fontáne, keď si Harry spomenul.

„Počkajte…“ požiadal pána Weasleyho, vytiahol mešec peniazmi a otočil sa k fontáne.

Pozrel do tváre pekného čarodejníka, ale zblízka mu pridal dosť slabý a hlúpy. Čarodejnici pohrával na tvári prázdny úsmev kandidátky na súťaž krásy a podľa toho, čo Harry vedel o raráškoch a kentauroch, sotva by tak sentimentálne hľadeli na ľudí. Iba pokrytecky úslužný výzor domáceho škriatka bol presvedčivý. Harry sa usmial pri pomyslení, čo by asi povedala Hermiona, keby videla sochu škriatka, prevrátil mešec s peniazmi a vysypal z neho do jazierka nielen desať galleónov, ale celý obsah.

„Ja som to vedel!“ kričal Ron a boxoval do vzduchu okolo seba. „Ty sa vždy zo všetkého dostaneš!“

„Museli ťa oslobodiť,“ tvrdila Hermiona, ktorá vyzerala, akoby už-už mala zamdlieť od strachu, keď Harry vošiel do kuchyne, a teraz si trasúcou sa rukou zakrývala oči, „nemali nič, na základe čoho by ťa odsúdili, nemali vôbec nič.“

„Keď vezmeme do úvahy, že ste všetci verili v moje oslobodenie, zdá sa mi, že sa vám napriek tomu riadne uľavilo,“ usmieval sa Harry.

Pani Weasleyová si utierala tvár do zástery a Fred, George a Ginny predvádzali akýsi bojový tanec a pospevovali pritom: „Oslobodili, oslobodili…“

„To stačilo! Utíšte sa!“ zakričal pán Weasley, hoci aj on sa usmieval. „Počuj, Sirius, Lucius Malfoy bol na ministerstve…“

„Čože?“ prudko mu skočil do reči Sirius.

„Oslobodili, oslobodili…“

„Buďte ticho, vy traja! Áno, videl som ho, ako sa s Fudgeom rozpráva na deviatom poschodí a potom spolu išli do Fudgeovej kancelárie. Dumbledore by o tom mal vedieť.“

„Rozhodne,“ prikývol Sirius. „Povieme mu to, neboj sa.“

„Ja už radšej pôjdem, na Bethnal Green na mňa čaká vracajúci záchod. Molly, prídem neskoro, zaskakujem za Tonksovú, ale možno sa Kingsley staví na večeru…“

„Oslobodili, oslobodili, oslobodili…“

„To už stačilo – Fred, George, Ginny!“ zahriakla ich pani Weasleyová, keď pán Weasley odišiel z kuchyne. „Harry zlatko, poď, sadni si, naješ sa, veď si poriadne neraňajkoval,“

Ron s Hermionou si sadli oproti nemu a vyzerali ešte šťastnejšie než v deň, keď prišiel na Grimmauldovo námestie, a Harrymu sa až hlava krútila od úľavy, ktorú trochu nahlodalo stretnutie s Luciusom Malfoyom, ale teraz prepukla nanovo. Pochmúrny dom sa mu odrazu zdal príjemnejší a prívetivejší, ešte aj Kreacher mu pripadal menej mrzký, keď strčil ten svoj rypákovitý nos do kuchyne, aby zistil, čo je to tam za hluk.

„Samozrejme, že keď sa Dumbledore postavil na tvoju stranu, nemohli ťa odsúdiť,“ spokojne hovoril Ron a nakladal každému na tanier kopu zemiakovej kaše.