Harry Potter a Fénixov rád

Harry zmietol zvyšok trusu do vrecka na odpad a hodil ho ponad Ronovu hlavu do smetníka v kúte, ktorý ho prehltol a nahlas si odgrgol. Potom otvoril list. Obsahoval dva kusy pergamenu: jeden s pravidelnou informáciou, že školský rok sa začína prvého septembra, a na druhom bol zoznam kníh, ktoré budú nadchádzajúci rok potrebovať.

„Iba dve nové,“ skonštatoval, keď si prečítal zoznam. „Všeobecná príručka kúzel od Mirandy Goshawkovej, piaty stupeň, a Teória magickej obrany od Wilberta Slinkharda.“

TRESK!

Fred s Georgeom sa primiestnili rovno k Harrymu. Už si na to tak zvykol, že teraz ani nespadol zo stoličky.

„Rozmýšľali sme, kto vybral tú Slinkhardovu knihu,“ nenútene poznamenal Fred.

„Lebo to znamená, že Dumbledore našiel nového učiteľa obrany proti čiernej mágii,“ vyhlásil George.

„Už bolo načase,“ poznamenal Fred.

„Ako to myslíš?“ spýtal sa Harry a zoskočil k nim.

„Pred pár týždňami sme vďaka predlžovacím ušiam počuli, ako sa mamka s tatkom rozprávajú,“ vysvetľoval Fred Harrymu, „a podľa toho, čo hovorili, Dumbledore tento rok nemohol na to miesto nikoho zohnať.“

„Ani sa niet čomu čudovať, keď vezmeme do úvahy ak dopadli predchádzajúci štyria,“ povedal George.

„Jedného vyhodili, jeden je mŕtvy, jeden prišiel o pamäť a ďalší bol deväť mesiacov zamknutý v kufri,“ vyratúval Harry na prstoch. „Áno, už chápem.“

„Čo je s tebou, Ron?“ spýtal sa Fred.

Ron neodpovedal. Harry sa obzrel. Ron stál celkom nehybne, ústa mal pootvorené a civel na list z Rokfortu.

„Čo sa stalo?“ netrpezlivo naliehal Fred, prešiel za Rona a nakukol mu ponad plece do pergamenu.

Vtedy aj Fred od prekvapenia otvoril ústa.

„Prefekt?“ neveriacky zízal na list. „Prefekt?“

George priskočil k nim, chytil obálku, ktorú Ron držal v druhej ruke, a prevrátil ju. Harry videl, že mu do dlane vypadlo niečo šarlátovozlaté.

„To nie je možné,“ zašepkal George.

„To musí byť omyl,“ neveril Fred, vytrhol Ronovi pergamen a podržal ho proti svetlu, akoby kontroloval vodoznak. „Nikto, kto je pri zmysloch, by Rona nevymenoval za prefekta.“

Dvojčatá sa naraz otočili k Harrymu a hľadeli naňho.

„Mysleli sme si, že ním nabetón budeš ty!“ povedal Fred tónom, akoby ich Harry nejako podviedol.

„Mysleli sme, že Dumbledore musí vybrať teba!“ rozhorčene vyhlásil George.

„Vyhral si predsa Trojčarodejnícky turnaj a všeličo ostatné!“

„Zrejme všetky tie šialenosti hrali proti tomu,“ usúdil George.

„Áno,“ pomaly prikývol Fred. „Jasne, narobil si priveľké problémy, kamoško. No aspoň jeden z vás vie, čo je prednejšie.“

Podišiel k Harrymu, potľapkal ho po chrbte a na Rona vrhol zničujúci pohľad.

„Prefekt… náš maličký Ronnie je prefekt.“

„Och, mamka bude nechutná,“ zastonal George a hodil Ronovi odznak, akoby sa od neho mohol nakaziť.

Ron, ktorý ešte stále nepovedal ani slovo, chytil odznak, chvíľu naň hľadel a potom ho podával Harrymu, akoby sa mlčky dožadoval potvrdenia, že je pravý. Harry si ho vzal.

Chrabromilského leva prekrývalo veľké ‚P‘. Presne takýto odznak videl na Percyho hrudi v prvý deň na Rokforte.

Dvere sa prudko otvorili. Do izby vtrhla Hermiona, líca mala červené a vlasy jej poletovali na všetky strany. V ruke držala obálku.

„Dostal si… dostal si?“

Zbadala odznak v Harryho ruke a vzrušene vykríkla:

„Ja som to vedela!“ a mávala listom. „Aj ja, Harry, aj ja!“

„Nie,“ rýchlo protestoval Harry a strčil odznak Ronovi do ruky. „To je Ronov, nie môj.“

„Je… čo?“

„Ron je prefekt, nie ja,“ povedal Harry.

„Ron?“ Hermione ovisla brada. „Ale… si si istý? Teda…“

Očervenela, keď sa Ron na ňu vyzývavo pozrel.

„Na liste je moje meno,“ povedal.

„Ja…“ Hermiona sa tvárila absolútne zmätene. „Ja… no… fíha! Výborne, Ron! To je fakt…“

„...nečakané,“ dokončil George prikyvujúc.

„Nie,“ namietala Hermiona a červenala sa ešte väčšmi, „znie to nie… Ron urobil veľa… on je fakt…“

Dvere za nimi sa ešte viac otvorili a do izby sa vknísala pani Weasleyová s kopou čerstvo vyžehlených habitov.

„Ginny povedala, že konečne prišiel zoznam kníh,“ hovorila, keď zbadala obálky cestou k posteli, kde začala triediť habity na dve kopy. „Keď mi ich dáte, vezmem si ich dnes popoludní do Šikmej uličky a nakúpim vám knihy, kým sa budete baliť. Ron, musím ti kúpiť ešte nejaké pyžamy, z týchto si vyrástol najmenej o dvadsať centimetrov. To je neuveriteľné, ako rýchlo rastieš… akú farbu chceš?“

„Kúp mu červeno-zlaté, hodia sa mu k odznaku,“ uškrnul sa George.

„K čomu že sa hodia?“ bez záujmu sa spýtala pani Weasleyová a zvinula pár gaštanovohnedých ponožiek a položila ich na Ronovu kopu.

„K odznaku,“ povedal Fred tónom človeka, ktorý chce mať to najhoršie rýchlo za sebou. „K jeho krásnemu novému ligotavému odznaku prefekta.“

Chvíľu trvalo, kým Fredove slová prenikli do mysle pani Weasleyovej zamestnanej pyžamami.

„Jeho… ale… Ron, hádam nie si?“

Ron jej ukázal odznak.

Pani Weasleyová vykríkla rovnako ako Hermiona.

„Ja tomu neverím! To je neuveriteľné! Och, Ron, no to je úžasné! Prefekt! Ako všetci v rodine!“