Harry Potter a Fénixov rád

Harry prestal civieť na žiarivú večernú oblohu a pri hlásateľových slovách: „… a nakoniec – papagáj Bungy našiel nový spôsob, ako sa tohto leta ochladiť. Bungy, obyvateľ Piatich pierok v Barnsley, sa naučil jazdiť na vodných lyžiach! Mary Dorkinsová sa ta vybrala, aby zistila viac.“

Harry otvoril oči. Keď sa už dostali k andulkám, ďalej nebude nič, čo by za voľačo stálo. Opatrne sa prevalil na brucho, nadvihol sa na kolená a na lakte, že sa odplazí spod okna.

Stihol sa posunúť sotva pár centimetrov, keď sa v rýchlom slede odohralo niekoľko vecí.

Ospanlivé ticho narušilo hlasné rozliehajúce sa TRESK!, ktoré znelo ako výstrel, spod zaparkovaného auta vyletela mačka a zmizla, niekto zvreskol a hlasno zanadával a z obývačky Dursleyovcov bolo počuť rozbíjajúci sa porcelán, a hoci to bol signál, ktorý Harry nečakal, vyskočil, pritom spoza pása džínsov vytiahol drevený prútik, ako keby tasil meč – ale prv než sa stihol vystrieť v celej svojej výške, narazil hlavou do otvoreného okna. Na ten treskot teta Petunia vykríkla ešte hlasnejšie.

Harrymu sa zdalo, akoby mu hlava praskla na dve polovice. Tiekli mu slzy, zakymácal sa a usiloval sa sústrediť pohľad na ulicu a zistiť, čo spôsobilo ten hluk, ale sotva sa tackavo zdvihol, z otvoreného okna sa načiahli dve veľké červené ruky a pevne mu zovreli hrdlo.

„Ihneď – to – odlož!“ vrčal strýko Vernon Harrymu do ucha. „Už aj! Kým to niekto neuvidí!“

„Pusti ma!“ lapal po dychu Harry. Chvíľku zápasili, Harry ťahal ľavou rukou strýka za prsty pripomínajúce klobásy a v pravej pevne zvieral prútik, a vtedy, keď bolesť na temene Harryho hlavy prepukla zvlášť silne, strýko Vernon vykríkol a pustil Harryho, ako keby dostal elektrický šok. Ako keby sa do jeho synovca nahrnula nejaká neviditeľná sila a nebolo možné ho udržať.

Harry sa zadychčaný zvalil do kríka hortenzie, vstal a obzeral sa. Nikde ani stopy po pôvodcovi toho hlasného prasknutia, ale v susedných oknách sa zjavilo niekoľko tvárí. Harry si rýchlo zastrčil prútik za pás džínsov a usiloval sa tváriť nevinne.

„Krásny večer!“ zakričal strýko Vernon a zakýval panej z čísla sedem naproti, ktorá naňho zazerala spoza sieťkovanej záclony. „Počuli ste, ako to v tom aute tresklo? Skoro sme s Petuniou dostali infarkt!“

Pritom sa hrôzostrašne uškŕňal ako nejaký šialenec, ale iba dovtedy, kým všetci zvedaví susedia nezmizli z okien, a potom, keď oslovil Harryho, sa ten úškrn zmenil na zúrivú grimasu.

Harry podišiel pár krokov bližšie, ale dával si pozor, aby zastal tesne mimo dosahu strýkových natiahnutých rúk, ktoré mu mohli znovu zovrieť hrdlo.

„Ako si to, doparoma, predstavuješ, chalanisko?“ spýtal sa strýko Vernon.

„Čo ako si predstavujem?“ pokojne reagoval Harry. Stále sa obzeral na jednu i na druhú stranu ulice, dúfajúc, že objaví človeka, čo spôsobil ten zvuk.

„Narobiť rachot ako so štartovacou pištoľou rovno pod naším…“

„Ja som to neurobil,“ rozhodne vyhlásil Harry.

Vedľa širokej červenej tváre strýka Vernona sa v okne zjavila chudá konská tvár tety Petunie. Tvárila sa zlostne.

„Prečo si špehoval pod naším oknom?“

„Áno, áno, pravda, Petunia! Čo si hľadal pod naším oknom, chlapče?“

„Počúval som správy,“ rezignovane odvetil Harry.

Teta so strýkom si vymenili pobúrené pohľady.

„Počúval si správy?! Zase?“

„Ale veď predsa každý deň sú iné.“

„Nechytráč, chlapče! Chcem vedieť, čo máš za lubom, a nechcem viac počuť tie nezmysly o počúvaní správ. Veľmi dobre vieš, že tvoji kumpáni…“

„Opatrne, Vernon!“ vyhŕkla teta Petunia a strýko Vernon stíšil hlas tak, že ho Harry ledva počul: „… že tvoji kumpáni sa do našich správ nedostanú!“

„To si myslíte vy.“

Dursleyovci chvíľu naňho zízali a potom teta Petunia povedala: „Ty bezočivý malý klamár. A čo robia všetky tie…“ aj ona tak stíšila hlas, že Harry jej musel ďalšie slová doslova čítať z perí, „sovy, ak ti neprinášajú správy?“

„Ha!“ víťazoslávne zašepkal strýko Vernon. „Z toho sa nevykrútiš, chlapče! Ako keby sme nevedeli, že všetky správy dostávaš od tých otravných vtákov!“

Harry chvíľu váhal. Tentoraz mal čo robiť, aby im povedal pravdu, hoci teta so strýkom nemohli vedieť, ako mu to priznanie padne nepríjemne.

„Sovy… mi nenosia správy,“ odvetil bezvýrazne.

„Neverím,“ okamžite vyhlásila teta Petunia.

„Ani ja,“ energicky sa pridal strýko Vernon.

„Vieme, že chystáš nejaké darebáctvo,“ pokračovala teta Petunia.

„Nie sme hlúpi, aby si vedel,“ dodal strýko Vernon.

„No tak to je pre mňa novina,“ odsekol Harry, ktorému sa búrila žlč, a prv ako by ho Dursleyovci stihli zavolať naspäť, zvrtol sa, prešiel krížom cez trávnik pred domom, prekročil nízky záhradný múrik a vykračoval si po ulici.

Zavaril si a vedel to. Neskôr ho čaká konfrontácia s tetou a strýkom a zaplatí za svoju bezočivosť, ale práve teraz mu to bolo jedno, myslel na naliehavejšie záležitosti.