Harry Potter a Fénixov rád

„Čestné slovo, Harry, že sú to mozgy… pozri…. Accio, mozog!“

Scéna na okamih akoby skamenela. Harry, Ginny a Neville a všetci smrťožrúti sa mimovoľne otočili a hľadeli na vrch nádrže, keď zo zelenej tekutiny ako lietajúca ryba vyskočil mozog, na chvíľu sa zdalo, akoby zavisol vo vzduchu, potom letel k Ronovi, pričom sa vrtel, a vyletúvali z neho stužky obrazov, odvíjali sa ako zvitky filmu…

„Ha-ha-ha, Harry, pozri na to…“ Ron sledoval, ako mozog vyvrhuje svoje nechutné vnútro. „Harry, poď, dotkni sa toho, stavím sa, že je to čudné…“

„RON, NIE!“

Harry nevedel, čo by sa stalo, keby sa Ron dotkol chápadiel, ktoré teraz leteli za mozgom, ale bol si istý, že nič dobré. Vrhol sa dopredu, ale Ron už chytil mozog do natiahnutých rúk.

Len čo sa ho Ron dotkol, chápadla sa mu začali ovíjať okolo rúk ako povrazy.

„Harry, pozri, čo sa deje… Nie… nie… to sa mi nepáči, nie, prestaňte… prestaňte…“

No tenké stuhy sa už omotávali Ronovi okolo hrude, hoci ich ťahal a šklbal, a mozog ho zvieral ako telo chobotnice.

„Diffindo!“ vykríkol Harry a usiloval sa rozseknúť tykadlá ovíjajúce sa okolo Rona pred jeho očami, no nedali sa pretrhnúť. Ron spadol a zaháňal sa po putách.

„Harry, zadusí ho to!“ kričala Ginny zo zeme, lebo so zlomeným členkom sa nemohla hýbať – z prútika jedného zo smrťožrútov vyletel červený záblesk a zasiahol ju rovno do tváre. Zvalila sa nabok a zostala ležať bez vedomia.

„DEHÝB SA!“ vykríkol Neville, ktorý sa otočil a Hermioniným prútikom mával na približujúcich sa smrťožrútov. „DEHÝB SA! DEHÝB SA!“

Ale nič sa nestalo.

Jeden zo smrťožrútov vystrelil na Nevilla omračovacie zaklínadlo, ale o centimeter ho minul. Harry a Neville boli teraz jediní proti piatim smrťožrútom, a dvaja nepriatelia na nich vyslali lúče strieborného svetla, no ani tie netrafili, zato v zadnej stene po nich zostali krátery. Bellatrix Lestrangeová sa pustila za Harrym, ten sa ozlomkrky rozbehol, pričom držal proroctvo vysoko nad hlavou, bežal naspäť na druhý koniec miestnosti a myslel iba na to, aby odpútal smrťožrútov od ostatných.

Zdalo sa, že to funguje, utekali za ním, prevracali stoličky, odhadzovali stoly, ale neodvažovali sa vrhnúť za ním zaklínadlo, aby nezničili proroctvo. Prebehol cez jediné dvere, ktoré zostali otvorené, cez tie, ktorými prišli smrťožrúti, a dúfal, že Neville zostane s Ronom a príde na nejaký spôsob, ako ho vyslobodiť. Prebehol niekoľko krokov do novej miestnosti a pocítil, ako mu podlaha zmizla pod nohami.

Padal strmo dolu schodík za schodíkom a s nárazom, ktorý mu vyrazil dych, pristál na chrbte v jame, kde na podstavci stál kamenný oblúk. Celá miestnosť sa ozývala smiechom smrťožrútov, pozrel hore a videl, že všetci piati z miestnosti s mozgami zostupujú k nemu a pritom mnohí ďalší sa vynárali z ostatných dverí a začali z lavice na lavicu skákať k nemu. Harry vstal, hoci nohy sa mu tak triasli, že ho ledva udržali. Proroctvo, akoby zázrakom ešte celé, držal v ľavej ruke a v pravej pevne zvieral prútik. Obzerajúc sa cúval a pritom sa usiloval mať všetkých smrťožrútov na očiach. Vzadu za nohami pocítil niečo pevné – došiel až k podstavcu, na ktorom stál oblúk. Pospiatky naň vyliezol.

Všetci smrťožrúti zastali a nespúšťali z neho oči. Niektorí dychčali rovnako sťažka ako on. Jeden silno krvácal, Dolohov, na ktorého už prestalo účinkovať zaklínadlo, naňho lačne civel a prútikom mu mieril na tvár.

„Potter, už si dobojoval,“ typicky unudeným hlasom prehovoril Lucius Malfoy a sťahoval si masku, „a teraz mi ako poslušný chlapec podaj to proroctvo.“

„Pustite… pustite ostatných a dám vám ho!“ zúfalo vyhŕkol Harry.

Niekoľkí smrťožrúti sa zasmiali.

„Nie si v pozícii, aby si mohol vyjednávať, Potter,“ povedal Malfoy a jeho bledá tvár očervenela od radosti. „Vidíš, nás je desať, a ty si len jeden… alebo ťa Dumbledore nenaučil počítať?“

„Od die je sáb!“ vykríkol hlas nad nimi. „Ešte bá bďa!“

Harry nešťastne pozrel na Nevilla, ktorý liezol k nim po kamenných laviciach a v trasúcej sa ruke pevne držal Hermionin prútik.

„Neville… nie… vráť sa naspäť k Ronovi…“

„DEHÝB SA!“ znova vykríkol Neville, postupne mieriac na každého smrťožrúta. „DEHÝB SA! DEHÝ…“

Jeden z najväčších smrťožrútov chytil Nevilla zozadu a pritlačil mu ruky k bokom. Neville sa bránil, kopal, niekoľkí smrťožrúti sa smiali.

„To je Longbottom, nie?“ pohŕdavo sa zaškľabil Lucius Malfoy. „Tvoja stará mama je vďaka nám zvyknutá prichádzať o členov rodiny… tvoja smrť nebude pre ňu až taký šok.“

„Longbottom?“ zopakovala Bellatrix a na vyziabnutej tvári sa jej zjavil úsmev plný naozajstnej zloby. „Mala som to potešenie stretnúť sa s tvojimi rodičmi, chlapče.“

„JA TO VIEB!“ zreval Neville a tak silno sa bránil proti zovretiu smrťožrúta, že ten zakričal: „Omráčte ho niekto!“