Harry Potter a Fénixov rád

Prikrytí plášťom sa pohli. Luna stála chrbtom k nim na druhom konci chodby. Ako prechádzali okolo Ginny, Hermiona zašepkala. „Výborne… nezabudni na signál.“

„A čo je signál?“ spýtal sa Harry už pri Umbridgeovej dverách.

„Pieseň Weasley je náš kráľ, ak uvidia, že prichádza Umbridgeová,“ odvetila Hermiona a Harry strčil čepeľ Siriusovho noža do škáry medzi dverami a zárubňou. Zámka cvala, otvorila sa a oni vošli do kancelárie.

Nevkusné mačence sa vyhrievali v lúčoch popoludňajšieho slnka, ale inak bola kancelária tichá a prázdna ako minule. Hermiona si s úľavou vydýchla.

„Myslela som, že po tom druhom ňucháčovi urobila nejaké ďalšie bezpečnostné opatrenia.“

Zložili neviditeľný plášť. Hermiona sa ponáhľala k oknu, ale stála bokom, aby ju nebolo vidieť, a vykúkala na areál s pripraveným prútikom. Harry sa vrhol ku kozubu, schytil hrnček s hop-šup práškom, hodil štipku na mriežku a tam sa hneď zjavili smaragdovozelené plamene. Rýchlo si kľakol, strčil hlavu do roztancovaného ohňa a vykríkol: „Grimmauldovo námestie číslo dvanásť!“

Hlava sa mu začala krútiť, akoby práve vystúpil z kolotoča, hoci jeho kolená zostali pevne opreté na studenej dlažbe v kancelárii. Zatvoril oči, aby sa mu do nich nedostal rozvírený popol, a keď krútenie prestalo, otvoril ich a hľadel na dlhú studenú kuchyňu na Grimmauldovom námestí.

Nikto tam nebol. Čakal to, a predsa nebol pripravený na tú žeravú vlnu hrôzy a paniky, ktorá sa dvíhala v jeho žalúdku pri pohľade na prázdnu miestnosť.

„Sirius!“ kričal. „Sirius, si tam?“

Jeho hlas sa ozýval po kuchyni, ale nikto mu neodpovedal, hoci vpravo od ohňa čosi ticho šuchotalo.

„Kto je tam?“ zavolal a rozmýšľal, či to nebola iba myš.

Pomaly sa pred neho prikradol domáci škriatok Kreacher. Vyzeral, akoby sa z niečoho veľmi tešil, hoci sa zdalo, že nedávno na oboch rukách utrpel nepekné zranenia, a mal ich silno poobväzované.

„Á v ohnije hlava toho Potterovie chlapca,“ oznamoval Kreacher prázdnej kuchyni a ukradomky, ale čudne víťazoslávne pokukoval na Harryho. „Kreacher rozmýšľa, načo asi prišiel.“

„Kde je Sirius, Kreacher?“ spytoval sa Harry.

Domáci škriatok sa chrapľavo zachichotal.

„Pán odišiel, Harry Potter.“

„Kam odišiel? Kam odišiel, Kreacher?“

Kreacher sa iba zachechtal.

„Varujem ťa!“ povedal Harry, plne si uvedomujúc, že v takejto polohe vlastne nemá nijakú možnosť Kreachera potrestať. „A čo Lupin? Divooký? Hocikto! Je tu niekto?“

„Nikto okrem Kreachera!“ škodoradostne povedal škriatok, otočil sa Harrymu chrbtom a pomaly zamieril k dverám na konci kuchyne. „Kreacher si myslí, že sa teraz trochu porozpráva so svojou paňou, áno, už dávno na to nemal príležitosť. Kreacherov pán mu to nedovoľoval…“

„Kam odišiel Sirius?“ kričal za škriatkom Harry. „Kreacher, odišiel do Oddelenia záhad?“

Kreacher zastal. Harry pomedzi les z nôh stoličiek sotva rozoznal jeho plešatú hlavu.

„Pán nehovorí chudákovi Kreacherovi, kam ide,“ zamrmlal škriatok.

„Ale ty to vieš!“ zakričal Harry. „Však to vieš? Ty vieš, kde je!“

Chvíľu bolo ticho a potom sa škriatok veľmi hlasno zachichotal.

„Pán sa z Oddelenia záhad nevráti!“ povedal škodoradostne. „Kreacher a jeho pani sú zase sami!“

Odcupotal a zmizol za dverami na chodbe.

„Ty…“

No kým stihol vysloviť jedinú nadávku alebo slovo, Harry pocítil na temene veľkú bolesť, vdýchol množstvo popola a zadúšajúc sa zistil, že ho niekto ťahá naspäť cez plamene, až napokon celkom nečakane, až ho to vydesilo, hľadel do širokej bledej tváre profesorky Umbridgeovej, ktorá ho vliekla z ohňa za vlasy a zakláňala mu hlavu dozadu, pokiaľ to len išlo, akoby mu chcela podrezať hrdlo.

„Tak ty si myslíš,“ šepkala a ešte väčšmi ťahala Harrymu hlavu dozadu, takže hľadel do stropu, „že po dvoch ňucháčoch si vpustím do svojej kancelárie ďalšieho odporného zlodejského tvora? Po tom, ako sa sem dostal ten druhý, som dvere zabezpečila kúzlom signalizujúcim pohyb, ty hlúpy chlapčisko. Vezmite mu prútik,“ vyštekla na niekoho, koho nevidel, a cítil, ako mu nejaká ruka siahla pod habit a vytiahla prútik. „Aj jej.“

Harry počul pri dverách šuchot a vedel, že aj Hermione vytrhli prútik.

„Chcem vedieť, prečo ste v mojej kancelárii,“ povedala Umbridgeová a kmásala ho za vlasy, až sa Harry zatackal.

„Chcel som… skúšal som dostať naspäť svoj Blesk!“ chripel Harry.

„Klamár!“ znova pokrútila hlavou. „Tvoj Blesk je prísne strážený v podzemí, ako dobre vieš, Potter. Mal si hlavu v mojom ohni. S kým si sa rozprával?“

„S nikým…“ odpovedal Harry a pokúsil sa vymaniť. Cítil, ako sa niekoľko vlasov rozlúčilo s jeho hlavou.

„Klamár!“ skríkla Umbridgeová. Odsotila ho od seba a on narazil do stola. Teraz videl, že Millicent Bulstrodová drží Hermionu pri stene. Malfoy sa opieral o podobločnicu a samoľúbo sa vyškieral, keď si jednou rukou vyhadzoval Harryho prútik do vzduchu a chytal ho.

Vonku bolo počuť nejaký ruch, vošlo niekoľko veľkých Slizolinčanov a každý s jedným zajatcom – Ronom, Ginny, Lunou a -na Harryho prekvapenie – Nevillom, ktorému Crabbe tak zvieral hrdlo, že vyzeral, akoby mu hrozilo zadusenie. Všetkým štyrom zapchali ústa.