Harry Potter a Fénixov rád

„Vždy sme vedeli, kedy prestať,“ dodal Fred.

„No možno sme sem-tam o kúštiček tú hranicu prekročili,“ dodal George.

„Ale vždy sme sa zastavili tesne predtým, než sme spôsobili chaos,“ uzavrel Fred.

„Ale teraz…?“ opatrne nadhodil Ron.

„No… teraz…“ začal George.

„…keď je Dumbledore preč…“ nadviazal Fred.

„…máme pocit, že taký pekný chaos…“

„…je presne to, čo si naša nová riaditeľka zasluhuje,“ vyhlásil Fred.

„To nesmiete!“ zašepkala Hermiona. „To vážne nesmiete! Bola by prešťastná, keby mala dôvod vás vylúčiť.“

„Ty to nechápeš, Hermiona?“ usmieval sa na ňu Fred. „Nám už nezáleží na tom, či tu zostaneme. Odišli by sme hneď, keby sme neboli rozhodnutí najprv prispieť svojou troškou za Dumbledora. Takže,“ pozrel na hodinky, „prvá etapa sa čoskoro začne. Keby som bol na vašom mieste, išiel by som sa do Veľkej siene naobedovať, aby učitelia videli, že vy s tým nemáte nič spoločné.“

„S čím nemáme nič spoločné?“ nervózne sa spýtala Hermiona.

„Uvidíte,“ povedal George. „Tak už bežte.“

Fred a George sa otočili a stratili sa v hustnúcom dave, ktorý po schodoch schádzal do Veľkej siene na obed. Veľmi rozrušený Ernie zamrmlal niečo o nedokončenej úlohe z transfigurácie a ponáhľal sa preč.

„Viete, myslím si, že by sme naozaj mali odtiaľto vypadnúť,“ nervózne ich vyzvala Hermiona. „Pre prípad…“

„Áno, dobre,“ súhlasil Ron a všetci traja zamierili k dverám do Veľkej siene, no Harry ledva stihol zazrieť, ako sa po strope valia biele oblaky, keď ho niekto poklopal po pleci. Otočil sa a ocitol sa takmer zoči-voči školníkovi Filchovi. Rýchlo kúsok cúvol – na Filcha sa lepšie hľadelo z odstupu.

„Riaditeľka ťa chce vidieť, Potter,“ vyškeril sa.

„Ja som to neurobil,“ hlúpo povedal Harry, mysliac na to čo plánujú Fred s Georgeom. Filchovi sa v tichom smiechu zatriasla brada.

„Nemáš čisté svedomie, čo?“ zachripel. „Poď za mnou.“

Harry sa obzrel za Ronom a Hermionou, ktorí sa tvárili znepokojene. Pokrčil plecami a vracal sa s Filchom do vstupnej haly oproti prúdu hladných študentov.

Zdalo sa, že Filch má mimoriadne dobrú náladu a na mramorovom schodisku si dokonca potichu škriekavo pospevoval. Na prvej plošine povedal: „Veci sa tu menia, Potter.“

„Všimol som si,“ chladne odvetil Harry.

„Áno… už roky som Dumbledorovi hovoril, že je na vás všetkých primäkký,“ a nepríjemne sa zachichotal. „Vy špinavé malé beštie by ste nikdy nevypúšťali smradľavé guľky, keby ste vedeli, že vás môžem riadne vyšľahať, však? Nikto by si nezmyslel hádzať po chodbách ozubené lietajúce taniere, keby som vás vo svojej kancelárii mohol obesiť za päty, čo? No len čo vstúpi do platnosti Dekrét o vzdelávaní číslo dvadsaťdeväť, Potter, budem to mať dovolené… a ona požiadala ministra, aby podpísal nariadenie o vylúčení Zloducha… och, bude to tu celkom iné, keď to tu povedie ona…“

Umbridgeová sa očividne usiluje získať Filcha na svoju stranu, pomyslel si Harry, a najhoršie na tom bolo, že on zrejme bude jej dôležitá zbraň. Poznal totiž tajné chodby a úkryty na škole tak dobre, že sa skoro vyrovnal Weasleyovie dvojčatám.

„Tak a sme tu,“ nepríjemne sa uškrnul na Harryho, trikrát zaklopal na dvere profesorky Umbridgeovej a otvoril ich. „Priviedol som Pottera, madam.“

Umbridgeovej kancelária, ktorú Harry tak dobre poznal, lebo tu toľký čas strávil po škole, bola rovnaká ako zvyčajne, iba na prednej časti stola ležal veľký kus dreva, na ktorom bolo zlatými písmenami napísané RIADITEĽKA. A Harryho až tak pichlo, keď na stene za stolom uvidel svoj Blesk a Fredovo a Georgeovo Ometlo priviazané reťazami s visacou zámkou k silnému železnému kolíku.

Umbridgeová sedela za stolom a niečo písala na ružový pergamen, ale zdvihla pohľad a široko sa na nich usmiala.

„Ďakujem, Argus,“ zaštebotala.

„Niet za čo, madam, niet za čo,“ Filch sa ukláňal tak hlboko, ako mu to len reuma dovoľovala, a cúvajúc vyšiel von.

„Sadnite si,“ Umbridgeová ukázala Harrymu na stoličku. Harry si sadol. Chvíľu ešte písala. Harry zatiaľ sledoval škaredé mačence, ktoré poskakovali na tanieroch nad jeho hlavou a s obnovenou hrôzou premýšľal, čo zase naňho Umbridgeová chystá.

„Tak teda,“ povedala napokon, keď odložila brko a hľadela naňho ako žaba, ktorá sa práve chystá prehltnúť zvlášť šťavnatú muchu. „Nenapijete sa niečoho?“

„Prosím?“ Harry si bol celkom istý, že ju dobre nepočul.

„Niečo na pitie, pán Potter,“ usmiala sa ešte širšie. „Čaj? Kávu? Tekvicový džús?“

Pri každom nápoji krátko mávla prútikom a na stole sa zjavila šálka alebo pohár.

„Nič, ďakujem,“ odmietol Harry.

„Chcem, aby ste si so mnou niečo vypili,“ povedala a jej hlas nadobúdal nebezpečnú milotu. „Vyberte si.“

„Dobre… tak teda čaj,“ pokrčil plecami Harry.

Vstala a veľmi okázalo mu doň nalievala mlieko, otočená k nemu chrbtom. Potom s ním chvatne obišla stôl a zlovestne milo sa naňho usmievala.

„Nech sa páči,“ podávala mu ho. „Vypite to, kým vychladne, áno? Tak teda, pán Potter… myslela som, že sa trochu porozprávame po tých nepríjemných udalostiach zo včerajšieho večera.“