Harry Potter a Fénixov rád

Harry nepovedal nič. Umbridgeová si znova sadla a čakala. Keď bolo už dlho ticho, veselo pripomenula: „Nepijete!“

Harry si zdvihol šálku k perám, a potom ju odrazu odložil. Jedno z tých príšerných maľovaných mačeniec malo veľké okrúhle modré oči ako čarovné oko Divookého Moodyho a vtedy mu zišlo na um, čo by asi povedal Divooký, keby sa dopočul, že Harry pil niečo, čo mu ponúkla nepriateľka. „Čo sa stalo?“ spýtala sa Umbridgeová, ktorá ho stále sledovala. „Chcete cukor?“

„Nie,“ odvetil Harry.

Znovu zdvihol šálku k perám a predstieral, že si z nej odpil, hoci ústa mal pevne stisnuté. Umbridgeovej sa úsmev ešte väčšmi rozt iaho l po tvári.

„Dobre,“ zašepkala. „Veľmi dobre. Tak teda…“ Trochu sa naklonila dopredu. „Kde je Albus Dumbledore?“

„Netuším,“ okamžite odpovedal Harry.

„Len pite, pite,“ núkala ho, stále sa usmievajúc. „Tak, pán Potter, nebudeme sa hrať. Viem, že viete, kam odišiel. Vy a Dumbledore ste v tom boli spolu od začiatku. Porozmýšľajte o svojej pozícii, pán Potter…“

„Ja neviem, kde je.“

Harry predstieral, že znova pije.

„Výborne,“ ocenila ho Umbridgeová, no tvárila sa nespokojne. „V tom prípade mi láskavo povedzte, kde sa nachádza Sirius Black.“

Harrymu sa prevrátil žalúdok a ruka so šálkou sa mu tak zatriasla, že šálka zadrnčala na tanieriku. Naklonil si ju k ústam, pričom mal pery stisnuté, takže trochu horúcej tekutiny mu vytieklo na habit.

„Neviem,“ povedal trochu prirýchlo.

„Pán Potter, dovoľte mi, aby som vám pripomenula, že som to bola ja, kto v októbri skoro chytil toho kriminálnika Blacka v chrabromilskom kozube. Veľmi dobre viem, že mal schôdzku s vami, a keby som mala nejaký dôkaz, ani jeden z vás by dnes nebol na slobode, tým si buďte istý. Opakujem, pán Potter… kde je Sirius Black?“

„Vôbec netuším,“ nahlas povedal Harry. „Nemám ani poňatia.“

Hľadeli na seba tak dlho, až Harry cítil, že mu slzia oči. Vtedy Umbridgeová vstala.

„Veľmi dobre, Potter, tentoraz vás beriem za slovo, ale varujem vás – ministerstvo a jeho moc stoja za mnou. Všetky komunikačné kanály zo školy a do školy sú strážené. Regulátor hop-šup práškovej siete sleduje každý kozub v Rokforte, samozrejme, okrem môjho. Moja Inkvizičná čata otvára a číta všetku poštu, ktorá prichádza do Rokfortu a odchádza z neho. A pán Filch sleduje všetky tajné chodby z hradu a do hradu. Ak nájdem čo len zlomok dôkazu…“

TRESK!

Kancelária sa otriasla až po podlahu. Umbridgeová sa pokĺzla, zachytila sa stola a vyzerala šokovane.

„Čo to bolo?“

Hľadela na dvere. Harry využil príležitosť a vylial skoro plnú šálku do najbližšej vázy so sušenými kvetmi. Počul, ako na spodných poschodiach ľudia pobehujú a kričia.

„Vráťte sa na večeru, Potter!“ skríkla Umbridgeová, zdvihla prútik a vybehla z kancelárie. Harry jej dal trochu náskok a ponáhľal sa za ňou pozrieť, čo vyvolalo ten rozruch.

Nebolo ťažké to zistiť. O poschodie nižšie prepuklo peklo. Niekto (a Harry celkom jasne vedel kto) podpálil obrovskú debnu so začarovaným ohňostrojom.

Po chodbách lietali draky vytvorené zo zelených a zlatých iskier, pričom im z papúľ s hukotom šľahali plamene, krikľavoružové katarínske kolesá s priemerom pol druha metra nebezpečne svišťali vo vzduchu ako húfy lietajúcich tanierov, rakety s dlhými chvostami zo strieborných hviezd sa odrážali od stien, prskavky samy od seba vypisovali vo vzduchu vulgárne slová, svetlice vybuchovali ako míny všade, kam sa Harry pozrel, a namiesto toho, aby zhasli, stratili sa alebo rozprskli a zmizli, tieto pyrotechnické zázraky akoby naberali energiu a rýchlosť, čím dlhšie sa na ne ľudia pozerali.

Filch s Umbridgeovou stáli uprostred schodiska skamenení od hrôzy. Ako sa tak Harry díval, jedno z tých väčších katarínskych kolies akoby usúdilo, že potrebuje viac priestoru na manévrovanie a s hrozivým „vzzzzzz“ sa zvrtlo k Umbridgeovej a Filchovi. Obaja vykríkli od strachu a skrčili sa a koleso sa vyrútilo za ich chrbtami von oknom a lietalo po areáli. Medzitým niekoľko drakov a veľký fialový netopier, ktorý zlovestne dymil, využili otvorené dvere na konci chodby a vyleteli na druhé poschodie.

„Ponáhľajte sa, Filch, ponáhľajte!“ škriekala Umbridgeová, „ak niečo neurobíme, rozlezú sa po celej škole – Nehýb sa!“

Z konca jej prútika vyletel záblesk červeného svetla a zasiahol jednu z rakiet. Namiesto toho, aby ju vo vzduchu znehybnil, vybuchla s takou silou, že vystrelila dieru v portréte sentimentálnej čarodejnice stojacej na lúke, ktorá, našťastie, zavčasu stihla ujsť, ale vzápätí sa zjavila na susednom obraze, kde sa vtisla medzi dvoch čarodejníkov, ktorí hrali karty. Tí rýchlo vstali, aby jej uvoľnili miesto.

„Neomračujte ich, Filch!“ nahnevane kričala Umbridgeová, akoby bol to zaklínadlo vyslovil on.

„Máte pravdu, pani riaditeľka!“ chrčal Filch, ktorý ako šmukel mohol ohňostroje skôr prehltnúť, než ich omráčiť. Letel k najbližšej komore, vytiahol metlu a začal sa zaháňať po raketách, no metla sa okamžite vznietila.