Harry Potter a Fénixov rád

„Nebuďte hlúpy, Dawlish,“ láskavo k nemu prehovoril Dumbledore. „Ste určite schopný auror – pamätám sa, že na MLOK-och ste dosiahli ocenenie vynikajúci – ale ak sa pokúsite… hm… dostať ma násilím, budem vám musieť ublížiť.“

Dawlish trochu hlúpo zažmurkal. Znova pozrel na Fudgea, ale tentoraz zrejme dúfal, že mu naznačí, čo urobiť.

„Takže vy sa chcete postaviť proti Dawlishovi, Shackleboltovi, Dolores a mne celkom sám, Dumbledore,“ uškrnul sa Fudge, keď sa spamätal.

„Pri Merlinovej brade, nie,“ usmieval sa Dumbledore, „pokiaľ nebudete takí hlúpi a nedonútite ma k tomu.“

„On nebude sám!“ zvolala profesorka McGonagallová a strčila si ruku pod habit.

„Ale áno, bude, Minerva!“ prísne povedal Dumbledore. „Rokfort vás potrebuje!“

„Dosť bolo tých nezmyslov!“ Fudge vytiahol prútik. „Dawlish! Shacklebolt! Berte ho!“

V miestnosti sa zablysol pás strieborného svetla, ozvalo sa tresknutie ako pri výstrele a podlaha sa zachvela. Nejaká ruka schmatla Harryho za zátylok a pri druhom záblesku ho sotila k zemi. Niekoľko portrétov vykríklo, Félix zaškriekal a do vzduchu vyletel oblak prachu. Vykašliavajúc prach, Harry videl, ako s hrmotom spadla na zem nejaká tmavá postava, ozval sa výkrik, zadunelo a niekto zvolal: „Nie!“, potom bolo počuť rinkot skla, rýchle kroky, zastonanie a… ticho.

Harry sa dvíhal zo zeme, aby zistil, čo ho škrtí, a videl, že profesorka McGonagallová čupí pri ňom – jeho i Mariettu odstrčila do bezpečia. Pomaly na nich sadal prach. Harry trochu lapal dych a videl, že sa k nim blíži veľmi vysoká postava.

„Ste celí?“ spýtal sa Dumbledore.

„Áno!“ odpovedala profesorka McGonagallová vstávajúc a dvíhala so sebou aj Harryho a Mariettu.

Vzduch sa čistil od prachu. Začali sa črtať trosky kancelárie -Dumbledorov stôl bol prevrátený, všetky malé úzke stolíky ležali na zemi a strieborné prístroje boli rozbité na kúsky. Fudge, Umbridgeová, Kingsley a Dawlish nehybne ležali na zemi. Félix krúžil nad nimi a potichu spieval.

„Žiaľ, musel som zakliať aj Kingsleyho, aby to nevyzeralo podozrivo,“ šepkal Dumbledore. „Mimoriadne rýchlo pochopil situáciu a upravil slečne Edgecombovej pamäť, kým sa všetci pozerali inam – poďakujte sa mu za mňa, Minerva.

Onedlho sa preberú a bude lepšie, ak nezistia, že sme sa stihli porozprávať – musíte sa správať, akoby neuplynul nijaký čas, akoby len omráčení padli na zem, nebudú si pamätať…“

„Kam pôjdete, Dumbledore?“ zašepkala profesorka McGonagallová. „Na Grimmauldovo námestie?“

„Och, nie,“ so smutným úsmevom povedal Dumbledore. „Neodchádzam, aby som sa ukryl. Fudge onedlho oľutuje, že ma vyhodil z Rokfortu, to vám sľubujem.“

„Pán profesor…“ začal Harry.

Nevedel, čo povedať skôr – ako ľutuje, že vôbec začal s DA a spôsobil všetky tieto problémy, a aký strašný pocit má z toho, že Dumbledore odchádza, aby ho zachránil pred vylúčením. No Dumbledore ho prerušil.

„Počúvaj ma, Harry,“ hovoril naliehavo, „musíš študovať oklumenciu zo všetkých síl, rozumel si mi? Rob všetko, čo ti profesor Snape povie, a precvičuj najmä každý večer pred spaním, uzatváraj si myseľ pred zlými snami – onedlho pochopíš prečo, ale musíš mi sľúbiť…“

Dawlish sa začal hýbať. Dumbledore chytil Harryho za ruku.

„Nezabudni… zavri si myseľ…“

No keď sa Dumbledorove prsty uzavreli okolo Harryho zápästia, jazvou mu preletela bolesť a znovu pocítil tú strašnú túžbu zaútočiť na Dumbledora, akoby bol had, uhryznúť ho, ublížiť mu…

„…pochopíš,“ zašepkal Dumbledore.

Félix krúžil po kancelárii a zlietol nízko nad neho. Dumbledore pustil Harryho, zdvihol ruku a chytil fénixov dlhý zlatý chvost. Zjavil sa záblesk plameňa a obaja zmizli.

„Kde je?“ kričal Fudge, vstávajúc zo zeme. „Kde je?“

„Ja neviem!“ odvetil Kingsley, ktorý tiež vyskočil.

„Nemohol sa predsa odmiestniť!“ vykríkla Umbridgeová. „V škole sa to nedá…“

„Schody!“ vykríkol Dawlish, vrhol sa k dverám, otvoril ich a zmizol, tesne za ním Kingsley a Umbridgeová. Fudge zaváhal, potom pomaly vstal a oprášil si predok habitu. Nastalo dlhé a nepríjemné ticho.

„Obávam sa, Minerva,“ nevraživo prehovoril Fudge a naprával si roztrhaný rukáv, „že toto je koniec vášho priateľa Dumbledora.“

„Myslíte?“ povýšenecky odpovedala profesorka McGonagallová.

Fudge ju zrejme nepočul. Obzeral sa po rozbitej kancelárii. Niekoľko portrétov naňho zaprskalo, zo dvaja mu dokonca gestom naznačili hrubú nadávku.

„Tých dvoch radšej uložte do postelí,“ prikázal Fudge, keď znova pozrel na McGonagallovú, a opovržlivo kývol na Harryho a Mariettu.

Profesorka McGonagallová nepovedala nič, ale viedla Harryho i Mariettu k dverám. Keď za nimi zaklapla zámka, Harry počul hlas Phineasa Nigellusa.

„Viete, minister, ja v mnohom s Dumbledorom nesúhlasím… ale musíte uznať, že má štýl…“

28 Snapova najhoršia spomienka