Harry Potter a Fénixov rád

Harrymu stačilo, čo videl. So smiechom sa zohol a prikrčený bežal k utajeným dverám za gobelínom, o ktorých vedel, a keď vkĺzol dnu, zistil, že sa tam skrývajú Fred s Georgeom, počúvajú, ako Umbridgeová s Filchom vykrikujú a až sa trasú od potláčaného smiechu.

„Pôsobivé,“ zašepkal Harry a uškŕňal sa. „Veľmi pôsobivé… Doktora Fillibustera šmahom ruky privediete na mizinu…“

„Vďaka,“ zašepkal George, utierajúc si slzy smiechu. „Och, dúfam, že teraz na nich vyskúša miznúce zaklínadlo… tým sa vždy zdesaťnásobia.“

V to popoludnie sa ohňostroje šírili a vybuchovali po celej škole. Hoci dosť rušili, a to najmä svetlice, zdalo sa, že ostatným učiteľom veľmi neprekážajú.

„Hrozné! Hrozné!“ teatrálne zvolala profesorka McGonagallová, keď cez jej triedu so strašným hrmotom preletel jeden z drakov, chrliac plamene. „Slečna Brownová, mohli by ste, prosím, zabehnúť za pani riaditeľkou a informovať ju, že do triedy prenikol ohňostroj?“

Celkový výsledok bol taký, že profesorka Umbridgeová celé prvé popoludnie svojho riaditeľovania strávila behaním po celej škole, lebo ostatní učitelia ju stále volali, akoby ani jeden bez jej pomoci nedokázal zbaviť triedu ohňostrojov. Keď sa po poslednom zvonení študenti s taškami vracali do Chrabromilskej veže, Harry s nesmiernym uspokojením videl, že strapatá Umbridgeová, celá čierna od sadzí, so spotenou tvárou tackavo vychádza z triedy profesora Flitwicka.

„Veľmi pekne vám ďakujem, pani profesorka!“ piskľavým hláskom oceňoval jej ochotu profesor Flitwick. „Mohol som sa, pravdaže, zbaviť tých prskaviek sám, ale nebol som si istý, či mám na to oprávnenie.“

A so žiarivým úsmevom na tvári jej pred nosom zavrel dvere.

Fred a George boli v ten večer hrdinami chrabromilskej klubovne. Ešte aj Hermiona sa pretlačila pomedzi nadšené davy, aby im zablahoželala.

„Bol to nádherný ohňostroj,“ vyhlásila s obdivom.

„Ďakujeme,“ poďakoval sa George a bolo vidieť, že je prekvapený, no aj potešený. „Weasleyovské vrtošivé vybuchovačky. Problém je akurát v tom, že sme minuli všetky svoje zásoby. Musíme začať celkom od nuly.“

„No stálo to za to,“ ocenil akciu Fred, ktorý zapisoval objednávky od hlučne sa dožadujúcich Chrabromilčanov. „Ak chceš, aby som napísal na zoznam čakateľov aj tvoje meno Hermiona, budú to dva galleóny za škatuľku obyčajných ohnivákov a dvadsať za hviezdne horľavky…“

Hermiona sa vrátila k stolu, kde sedeli Ron s Harrym a hľadeli na svoje školské tašky, akoby dúfali, že domáce úlohy z nich vyskočia a začnú sa robiť samy.

„Och, prečo by sme si nemohli dopriať voľný večer?“ vyhlásila rozmarne Hermiona, keď popred okno preletela weasleyovská raketa so strieborným chvostom. „Veď v piatok aj tak začínajú veľkonočné prázdniny, na učenie budeme mať plno času.“

„Cítiš sa dobre?“ neveriacky na ňu hľadel Ron.

„Keď si to už spomenul,“ spokojne vyhlásila, „viete… myslím, že sa cítim trochu… rebelantsky.“

K Harrymu stále doliehal tlmený rachot utečených ohňostrojov. Ešte aj o hodinu, keď už boli s Ronom v spálni a práve sa vyzliekol, popri veži preletela prskavka a ešte stále vzdorovito vypisovala slovo ‚HOVNO‘.

Zívajúc vliezol do postele. Keďže okuliare si zložil, ak občas popred okno preletela nejaká raketa, videl ju rozmazane ako iskriaci oblak, krásny a tajomný na pozadí tmavej oblohy. Prevrátil sa na bok a premýšľal, aký má Umbridgeová pocit z prvého dňa na Dumbledorovom mieste a ako zareaguje Fudge, keď sa dozvie, že škola strávila prevažnú časť dňa v značnom rozklade. Usmievajúc sa zavrel oči…

Svišťanie a výbuchy uniknutých svetlíc v areáli boli čoraz vzdialenejšie… alebo možno sa od nich vzďaľoval on.

Vpadol rovno do chodby smerujúcej k Oddeleniu záhad. Uháňal k obyčajným čiernym dverám… nech sa otvoria… nech sa otvoria…

Otvorili sa. Ocitol sa v kruhovej miestnosti plnej dverí, prešiel cez ňu, položil ruku na jedny dvere a tie sa otvorili dovnútra…

Teraz stál v dlhej obdĺžnikovej miestnosti plnej zvláštneho mechanického tikania. Na stenách tancovali fliačiky svetla, ale on sa nezastavil, aby ich preskúmal… musel ísť ďalej…

Na opačnom konci boli zase dvere… aj tie sa otvorili na jeho dotyk…

Ocitol sa v slabo osvetlenej miestnosti, vysokej a širokej ako kostol, kde nebolo nič, iba rady vysokých políc týčiacich sa dohora, plné malých zaprášených sklených gúľ… Harryho srdce bilo od vzrušenia rýchlo… vedel, kam má ísť… bežal dopredu, ale zvláštne, jeho kroky v tejto obrovskej opustenej sieni nebolo počuť…

V tej miestnosti bolo niečo, čo veľmi chcel.

Niečo, čo chcel on… alebo čo chcel niekto iný…

Jazva ho bolela…

TRESK!

Harry sa ihneď zobudil, zmätený a nahnevaný. Tmavá spálňa sa ozývala smiechom.

„Super!“ nadchýnal sa Seamus, ktorého silueta sa črtala pri okne. „Myslím, že jedno z tých katarínskych kolies narazilo do rakety, a vyzerá to, ako keby sa spárili. Poďte sa pozrieť!“

Harry počul, ako Ron a Dean vyliezli z postelí, aby lepšie videli. On ležal celkom nehybne a potichu, kým bolesť v jazve neustúpila, a zaplavilo ho sklamanie. Mal pocit, akoby mu na poslednú chvíľu uchmatli nejaké úžasná potešenie…