Harry Potter a Fénixov rád

„Tento vyznieva dvojako,“ zdvihol oči od listu Fred, lebo sa ich tiež nadšene pustil otvárať. „Píše, že mu nepripadáš ako blázon, ale že vlastne nechce veriť tomu, že sa Veď-Viete-Kto vrátil, a tak nevie, čo si má teraz myslieť. Prisámvačku, na to bolo škoda pergamenu.“

„Tu je ďalší, koho si presvedčil, Harry!“ vzrušene zvolala Hermiona. „Po prečítaní Vášho rozprávania som bol nútený dospieť k záveru, že Denný Prorok sa k Vám správal veľmi nespravodlivo – hoci nemám chuť pripustiť, že Veď-Viete-Kto sa vrátil, musím akceptovať, že hovoríte pravdu… Och, toto je úžasné!“

„Ďalší si myslí, že trepeš,“ ozval sa Ron a hodil pokrčený list za chrbát, „… ale táto tu píše, že vďaka tebe zmenila názor a teraz ťa považuje za naozajstného hrdinu – priložila aj fotku, fíha!“

„Čo sa tu deje?“ ozval sa falošne milý dievčenský hlas.

Harry zdvihol pohľad od plného náručia obálok. Za Fredom a Lunou stála profesorka Umbridgeová a jej vypúlené žabacie oči si premeriavali klbko sov na stole pred Harrym. Harry postrehol, že mnohí študenti sa dychtivo prizerajú.

„Prečo ste dostali všetky tie listy, pán Potter?“ spýtala sa pomaly.

„To je teraz zločin?“ spýtal sa Fred nahlas. „Dostávať poštu?“

„Dávajte si pozor, pán Weasley, inak vás budem musieť nechať po škole,“ pohrozila Umbridgeová. „No tak, pán Potter?“

Harry zaváhal, ale nevedel, ako by utajil svoj čin. Bolo iste len otázkou času, kedy si Umbridgeová všimne časopis Sršeň.

„Píšu mi rôzni ľudia, lebo som poskytol interview o tom, čo sa mi stalo vlani v júni.“

Umbridgeová po jeho slovách ktovie prečo pozrela na učiteľský stôl. Harry mal zvláštny pocit, akoby zacítil Dumbledorov pohľad, ale keď na riaditeľa pozrel, zdalo sa, že je zahĺbený do rozhovoru s profesorom Flitwickom.

„Interview?“ zopakovala Umbridgeová a hlas mala tenší a piskľavejší než zvyčajne. „Ako to myslíte?“

„Myslím to tak, že novinárka mi kládla otázky a ja som na ne odpovedal,“ povedal Harry. „Tuto…“

A hodil jej výtlačok Sršňa. Chytila ho a vyvaľovala oči na obálku. Na bledej cestovitej tvári sa jej zjavili fialové fľaky.

„Kedy ste to urobili?“ spýtala sa a hlas sa jej trochu triasol.

„Posledný víkend v Rokville,“ odpovedal Harry.

Pozrela naňho, blčiac od zlosti, a časopis sa v jej krátkych a tučných prstoch triasol.

„Vy už na nijaký výlet do Rokvillu nepôjdete, pán Potter,“ zašepkala. „Ako ste sa opovážili… ako ste mohli…“ Zhlboka sa nadýchla. „Znova a znova som sa pokúšala odnaučiť vás klamať. Zrejme ste si to poučenie neosvojili. Strhávam Chrabromilu päťdesiat bodov a máte ďalší týždeň po škole!“

Pritískajúc si časopis na prsia odišla vyprevádzaná pohľadmi mnohých študentov.

Dopoludnia po celej škole, nielen na oznamovacích tabuliach fakúlt, ale aj na chodbách a v triedach viseli oznamy:

VRCHNÝ INKVIZÍTOR OZNAMUJE,

že každý študent, u ktorého sa nájde časopis Sršeň, bude vylúčený!

Vyššie uvedené je v súlade s Dekrétom o vzdelávaní číslo dvadsaťsedem.

Podpísala: Dolores Jane Umbridgeová, vrchný inkvizítor

Hermiona sa pri každom takomto ozname z nejakých dôvodov spokojne usmiala.

„Prečo sa vlastne tak tešíš?“ spýtal sa jej Harry.

„Och, Harry, ty to nechápeš?“ vzdychla si. „Ak by mohla niečo urobiť pre to, aby si tu každý tvoje interview prečítal, tak práve zakázať ho!“

A zdalo sa, že Hermiona mala úplnú pravdu. Hoci Harry v celej škole nezazrel ani len zdrap Sršňa, v podvečer ho študenti citovali. Začul, ako si o tom šepkajú v radoch pred učebňami, preberali ho pri obede a v zadných laviciach na hodinách a Hermiona hlásila, že sa o tom hovorilo dokonca aj na dievčenských toaletách, keď ta pred starobylými runami skočila.

„Len čo ma zbadali, lebo, pravdaže, vedia, že sa s tebou poznám, tak ma zasypali otázkami,“ hovorila Harrymu a oči jej svietili, „a, Harry, myslím, že ti veria, naozaj si to myslím, myslím, že sme ich konečne presvedčili.“

Medzitým sa profesorka Umbridgeová prechádzala po škole, náhodne zastavovala študentov a kontrolovala im knihy a obsah vreciek. Harry vedel, že hľadá výtlačky Sršňa, ale študenti mali vždy pred ňou náskok. Stránky s Harryho rozhovorom začarovali tak, že boli na nerozoznanie od článkov z učebníc, ak ich čítal niekto iný než oni, alebo ich vymazali dovtedy, kým sa im nezachce znovu si ich prečítať. Onedlho sa zdalo, že článok prečítal každý študent.