Harry Potter a Fénixov rád

26 Videné a nepredvídané

Luna sa vyjadrila neurčito, vraj nevie, kedy Harryho interview v Sršni vyjde, lebo jej otec vraj očakáva krásny dlhý článok o nedávno spozorovaných krčorohých chrapogotoch, a to bude, samozrejme, veľmi dôležité, takže tento rozhovor možno bude musieť počkať až do ďalšieho čísla.

Harrymu sa nerozprávalo ľahko o noci, keď sa vrátil Voldemort. Rita ťahala z neho všetko do najmenších podrobností a on hovoril, na čo sa len rozpomenul, lebo vedel, že je to veľká príležitosť povedať svetu pravdu. Zaujímalo ho, ako ľudia na článok zareagujú. Odhadoval, že mnohých utvrdí v názore, že sa celkom zbláznil, najmä preto, že jeho rozprávame vyjde zároveň s absolútnymi nezmyslami o krčorohých chrapogotoch. Lenže útek Bellatrix Lestrangeovej a jej smrťožrútskych druhov vyvolával v Harrym spaľujúcu túžbu niečo urobiť, či sa to podarí, alebo nie…

„Už sa nemôžem dočkať, ako Umbridgeová zareaguje, keď to uverejnia,“ hovoril Dean užasnuto v pondelok pri večeri. Seamus, ktorý sedel vedľa Deana z druhej strany, hádzal do seba veľké kusy koláča plneného kuracinou a šunkou, ale Harry vedel, že počúva.

„Urobil si dobre, Harry,“ súhlasil z druhej strany stola Neville. Bol dosť bledý, ale potichu pokračoval. „Muselo sa ti… ťažko… rozprávať o tom… nie?“

„Áno,“ zašomral Harry, „ale ľudia musia vedieť, čoho je Voldemort schopný, nie?“

„Správne,“ prikyvoval Neville, „a jeho smrťožrúti tiež… ľudia by mali vedieť…“

Neville vetu nedokončil a vrátil sa k pečenému zemiaku. Seamus zdvihol zrak, ale keď zachytil Harryho pohľad, rýchlo zase pozrel do taniera. Po chvíli Dean, Seamus a Neville odišli a Harry s Hermionou zostali čakať na Rona, ktorý bol ešte na tréningu.

Do Veľkej siene vošla Čcho Čchangová s Mariettou. Harrymu sa nepríjemne zovrel žalúdok, ale ona ani nepozrela na chrabromilský stôl a sadla si chrbtom k nemu.

„Och, zabudla som sa ťa spýtať, čo sa stalo na tvojom rande s Čcho,“ živo sa zaujímala Hermiona a pozrela na bystrohlavský stôl. „Ako to, že si sa vrátil tak skoro?“

„No… vieš… bolo to…“ Harry si pritiahol rebarborový koláč a naložil si druhú porciu, „bolo to úplné fiasko, keď už o tom hovoríš.“

A porozprával jej, čo sa stalo v čajovni madam Puddifootovej.

„…a tak vyskočila,“ dokončoval, keď z taniera zmizol aj posledný kúsok koláča, „a hovorí: ‚Tak sa maj, Harry,‘ a vybehla!“ Odložil lyžičku a pozrel na Hermionu. „Čo to malo znamenať? O čo išlo?“

Hermiona pozrela na chrbát Čcho a vzdychla si.

„Och, Harry,“ povedala smutne. „Je mi to ľúto, ale bol si trochu netaktný.“

„Ja, a netaktný?“ pobúrene sa ohradil Harry. „V jednej chvíli to bolo medzi nami fajn, a ona mi vtom povie, že ju Roger Davies pozval na rande a ako chodila do tej hlúpej čajovne so Cedricom a oblizovali sa tam – a ja som sa mal pri tom ako cítiť?“

„No vieš,“ hovorila Hermiona trpezlivo, akoby nejakému priveľmi živému batoľaťu vysvetľovala, že jeden a jeden sú dva, „nemal si jej v polovici rande povedať, že sa chceš stretnúť so mnou.“

„Ale, ale…“ vyprskol Harry, „ale veď ty si mi povedala, že sa mám s tebou o dvanástej stretnúť a mám ju priviesť so sebou, tak som ju mal iba jednoducho vziať za rukáv a nepovedať jej to?“

„Mal si jej to povedať inak,“ vravela Hermiona rovnako trpezlivým tónom, ktorý ho privádzal do zúrivosti. „Mal si povedať, že je to fakt mrzuté, ale že si mi musel sľúbiť, že ideš k Trom metlám, ale tebe sa vôbec nechce a radšej by s celý deň strávil s ňou, ale, žiaľ, je to dôležité, mal by si sa so mnou stretnúť a či by nebola taká dobrá a nešla s tebou a dúfaš, že sa odtiaľ čo najskôr vymotáš. A ešte by možno nebolo zlé spomenúť aj to, že si myslíš, že som škaredá,“ dodala akoby na dôvažok.

„Ale ja si nemyslím, že si škaredá,“ zmätene namietal Harry.

Hermiona sa zasmiala.

„Harry, ty si ešte horší než Ron… no, vlastne nie, nie si,“ vzdychla si, keď do siene dokrivkal Ron celý od blata a namrzený. „Pozri – pokazil si Čcho náladu, keď si jej povedal, že máš schôdzku so mnou, a tak chcela, aby si žiarlil. Chcela tak zistiť, ako ti na nej záleží.“

„To robila preto?“ spýtal sa Harry. Ron klesol na lavicu oproti nim a pritiahol si pred seba všetky taniere v dosahu. „No nebolo by to ľahšie, keby sa ma bola rovno spýtala, či ju mám radšej než teba?“

„Dievčatá zriedka kladú také otázky,“ odvetila Hermiona.

„Ale mali by!“ rozhodne vyhlásil Harry. „Tak by som jej aspoň mohol povedať, že sa mi páči, a nemusela sa zase zožierať Cedricovou smrťou.“

„Nehovorím, že to, čo urobila, bolo rozumné,“ dodala Hermiona, a v tej chvíli sa k nim pripojila aj Ginny, rovnako zablatená ako Ron a rovnako mrzutá. „Iba sa ti pokúšam vysvetliť, ako sa asi vtedy cítila.“

„Mala by si napísať knihu,“ navrhol Ron Hermione a nakrájal si zemiaky, „v nej by si preložila všetky tie bláznivé veci, čo dievčatá robia, do takej reči, aby im chalani rozumeli.

„Áno,“ vrúcne prikyvoval Harry a hľadel na bystrohlavský stôl. Čcho práve vstala a bez toho, aby naňho pozrela, vyšla z Veľkej siene. Dosť deprimovaný sa zase venoval Ronovi a Ginny. „Tak aký bol tréning?“