Harry Potter a Fénixov rád

Lenže na druhé ráno sa Hedviga nevrátila. Harry strávil celý deň v izbe a vychádzal z nej iba na záchod. Tri razy za deň mu teta Petunia strčila do izby jedlo cez dvierka pre mačku, ktoré zmajstroval strýko Vernon v lete pred tromi rokmi. Vždy keď ju Harry počul prichádzať, pokúšal sa od nej niečo dozvedieť o vrešťadle, ale dostal asi také odpovede, ako keby sa na to pýtal kľučky na dverách. Inak sa Dursleyovci jeho izbe vyhýbali. Harry nepovažoval za potrebné vnucovať im svoju spoločnosť, ďalšou hádkou by nič nedosiahol, iba čo by ho možno rozhnevala natoľko, že by sa uchýlil k ďalšiemu ilegálnemu čarovaniu.

Tak to pokračovalo celé tri dni. Harry striedavo prekypoval energiou, takže pri ničom neobsedel, a vtedy sa prechádzal po izbe, nahnevaný na všetkých, že ho nechali dusiť sa v tejto kaši, a potom upadal do takej letargie, že mohol hodinu preležať na posteli a omámene hľadieť do prázdna a všetko ho až bolelo od hrôzy z výsluchu na ministerstve.

Čo ak rozhodnú v jeho neprospech? Čo ak ho vylúčia a prútik mu zlomia napoly? Čo by robil, kam by išiel? Teraz, keď spoznal iný svet, ten, do ktorého naozaj patrí, by nemohol znova žiť celý rok u Dursleyovcov. Mohol by sa presťahovať do Siriusovho domu, ako mu Sirius navrhoval pred rokom, predtým než musel ujsť pred ministerstvom? Dovolili by Harrymu, aby tam býval sám, aj keď nie je plnoletý? Alebo niekto rozhodne zaňho, kam pôjde? Porušil medzinárodný zákon o utajení tak vážne, že skončí v cele Azkabanu? Zakaždým, keď ho prepadla táto myšlienka, zliezol z postele a znovu sa začal prechádzať.

Na štvrtý večer po Hedviginom odchode Harry ležal v jednej z apatických chvíľ, hľadel do stropu a vyčerpanú myseľ mal celkom prázdnu, keď do jeho izby vošiel strýko. Harry sa pomaly obzrel. Strýko Vernon mal na sebe svoj najlepší oblek a tváril sa nesmierne samoľúbo.

„Ideme preč,“ oznámil.

„Prosím?“

„My… teda tvoja teta, Dudley a ja… ideme preč.“

„Fajn,“ otupene prikývol Harry a znovu hľadel do stropu.

„Nie aby si vychádzal zo svojej izby, kým tu nebudeme.“

„Okej.“

„Nesmieš sa dotýkať televízora, sterea, ani ničoho z nášho majetku.“

„Dobre.“

„Nesmieš kradnúť jedlo z chladničky.“

„Jasne.“

„Zamknem ťa.“

„Pokojne.“

Strýko Vernon vyvalil na Harryho oči a zjavne mu bolo podozrivé, že sa s ním neškriepi, potom s dupotom vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. Harry počul, ako sa v zámke otáča kľúčik a na schodoch dunia strýkove kroky. O chvíľku sa zabuchli dvere auta, zavrčal motor a bolo počuť, ako po príjazdovej ceste auto odchádza.

Harrymu bol odchod Dursleyovcov ľahostajný. Nevidel v tom nijaký rozdiel, či sú v dome, alebo nie. Nemohol pozbierať ani toľko energie, aby vstal a rozsvietil si v izbe. Ako tam tak ležal, cez okno, ktoré nechával stále otvorené, sa vkrádala čoraz väčšia tma a on počúval večerné zvuky a čakal na požehnanú chvíľu, keď sa vráti Hedviga.

V prázdnom dome okolo neho to vŕzgalo. Potrubie klokotalo. Harry ležal ako omámený, na nič nemyslel, utápal sa v skľúčenosti.

Vtedy celkom zreteľne začul, ako dolu v kuchyni niečo tresklo.

Prudko si sadol a napäto načúval. Dursleyovci sa ešte nemohli vrátiť, bolo by to priskoro, a vôbec nepočul ich auto.

Chvíľu bolo ticho a potom počul hlasy.

Lupiči, pomyslel si. Vstal z postele – ale vzápätí mu zišlo na um, že lupiči by predsa hovorili potichu, ale tí v kuchyni sa vôbec nenamáhali stíšiť hlasy.

Schmatol z nočného stolíka prútik, postavil sa oproti dverám a pozorne počúval. Vzápätí nadskočil, keď v zámke nahlas šťuklo a dvere sa otvorili.

Harry nehybne stál a cez otvorené dvere hľadel na tmavú plošinku schodiska, napínal uši, či nezačuje ďalšie zvuky, ale nič sa neozvalo. Chvíľu váhal, potom rýchlo a potichu vyšiel z izby ku schodom.

Srdce mu vyskočilo až do hrdla. Dolu v tmavej predsieni stáli nejakí ľudia, ich siluety sa črtali vo svetle pouličných lámp, ktoré dopadalo cez sklené dvere. Pokiaľ videl, bolo ich osem či deväť a hľadeli hore naňho.

„Odlož prútik, chlapče, aby si niekomu nevypichol oko,“ povedal hlboký bručivý hlas.

Harryho srdce sa neovládateľne rozbúšilo. Spoznal ten hlas, ale prútik neodložil.

„Profesor Moody?“ spýtal sa neisto.

„Ten profesor nemusí byť,“ zavrčal hlas, „k učeniu som sa veľmi nedostal, no nie? Poď sem dolu, chceme sa na teba poriadne pozrieť.“

Harry trochu sklopil prútik, ale neuvoľnil zovretie, ani sa nepohol. Mal dobrý dôvod byť podozrievavý. Deväť mesiacov si myslel, že je v spoločnosti Divookého Moodyho, a až potom sa dozvedel, že to vôbec nie je Moody, ale podvodník, a navyše podvodník, ktorý sa ho prv, než ho odhalili, pokúšal zabiť. No kým sa stihol rozhodnúť, čo ďalej, vzápätí sa k nemu doniesol trochu chrapľavý hlas.

„To je v poriadku, Harry. Prišli sme po teba.“

Harrymu poskočilo srdce. Aj ten hlas poznal, hoci ho nepočul vyše roka.

„P-profesor Lupin?“ spýtal sa neveriacky. „Ste to vy?“

„Prečo tu všetci stojíme potme?“ ozval sa tretí hlas, tentoraz celkom neznámy a ženský. „Lumos.“