Harry Potter a Fénixov rád

„Je adresovaný mne,“ trasúcim sa hlasom povedala teta Petunia. „Je adresovaný mne, Vernon, pozri! Pani Petunia Dursleyová, kuchyňa, dom číslo štyri, Privátna cesta…“

Zdesená zatajila dych. Z červenej obálky sa začalo dymiť.

„Otvor to!“ súril ju Harry. „Nech to máš za sebou! Aj tak sa to stane!“

„Nie.“

Tete Petunii sa triasla ruka. Splašene sa obzerala po kuchyni, akoby hľadala, kadiaľ ujsť, ale prineskoro – obálka vzbĺkla. Teta Petunia skríkla a pustila ju.

Kuchyňou sa z horiaceho listu na stole rozľahol strašný hlas a ozýval sa v tom uzavretom priestore.

„Pamätaj na to minulé, Petunia.“

Teta Petunia vyzerala, akoby mala už-už zamdlieť. Klesla na stoličku vedľa Dudleyho a tvár si zakryla rukami. Zvyšky obálky sa potichu premenili na popol.

„Čo je to?“ zachrípnutým hlasom sa spýtal strýko Vernon. „Čo… ja ne… Petunia?“

Teta Petunia nepovedala nič. Dudley s otvorenými ústami tupo hľadel na matku. Ticho sa strašidelne prehlbovalo. Harry absolútne ohromený sledoval svoju tetu a v hlave mu hučalo, akoby mu mala prasknúť.

„Petunia, drahá!“ krotko ju oslovil strýko Vernon. „P-petunia?“

Zdvihla hlavu. Ešte stále sa triasla. Preglgla. „Ten chlapec… ten chlapec tu musí zostať, Vernon,“ povedala slabým hlasom.

„Č-čo?“

„Zostane,“ vyhlásila. Nepozrela na Harryho. Znova vstala.

„On… ale, Petunia…“

„Keby sme ho vyhodili, susedia by mali reči,“ vravela. Rýchlo sa vracala k svojmu zvyčajnému energickému nevľúdnemu správaniu, hoci ešte stále bola veľmi bledá. „Mali by trápne otázky, chceli by vedieť, kam išiel. Musíme si ho nechať.“

Strýko Vernon vyfučal ako stará pneumatika.

„Ale, drahá Petunia…“

Teta Petunia ho ignorovala. Otočila sa k Harrymu.

„Zostaneš vo svojej izbe. Nebudeš vychádzať z domu. A teraz choď spať.“

Harry sa ani nepohol.

„Od koho bolo to vrešťadlo?“

„Nevypytuj sa,“ odsekla teta Petunia.

„Ste v spojení s čarodejníkmi?“

„Povedala som ti, že máš ísť spať!“

„Čo to znamenalo? Máš si pamätať minulé čo?“

„Choď do postele!“

„Ako to, že…?“

„POČUL SI TETU A TERAZ CHOĎ SPAŤ!“

3 Predvoj

‚Práve ma napadli dementori a možno ma vylúčia z Rokfortu. Chcem vedieť, čo sa deje a kedy sa odtiaľto dostanem.‘

Harry napísal tieto slová na tri kusy pergamenu, len čo si sadol za stôl vo svojej tmavej izbe. Prvý adresoval Siriusovi, druhý Ronovi a tretí Hermione. Jeho sova Hedviga bola práve na love, jej prázdna klietka stála na stole. Harry sa prechádzal sem a ta po izbe a čakal na jej návrat, srdce mu prudko tĺklo a mozog mu pracoval naplno, takže by nezaspal, hoci oči ho štípali a svrbeli od únavy. Bolel ho chrbát od toho, čo vliekol Dudleyho domov a v dvoch hrčiach na hlave – jednej od okna a druhej od Dudleyho úderu – mu pulzovala bolesť.

Prechádzal sa sem a ta plný hnevu a pocitu márnosti, škrípal zubami, zatínal päste a nahnevane pozeral na prázdnu, hviezdami posiatu oblohu zakaždým, keď prešiel okolo okna. Poslali naňho dementorov, pani Figgová a Mundungus Fletcher ho tajne sledovali, je dočasne vylúčený z Rokfortu, čaká ho výsluch na Ministerstve mágie – a napriek tomu mu nikto nepovie, čo sa deje.

A čo malo znamenať to vrešťadlo? Čí hlas sa to tak strašne, hrozivo ozýval v kuchyni?

Prečo tu musí trčať celkom bez informácií? Prečo s ním všetci zaobchádzajú ako s neposlušným deckom? ‚Už viac nečaruj, zostaň v dome…‘

Kopol do školského kufra, keď prechádzal okolo neho, ale vôbec si tým neuľavil v hneve, ba cítil sa ešte horšie, pretože teraz ho okrem všetkého iného bolel aj palec na nohe.

Práve keď krivkal popri okne, vletela dnu Hedviga a ticho zašuchotala krídlami ako malý duch.

„Už bolo načase!“ zavrčal Harry, len čo pristála na klietke „Môžeš to odložiť, mám pre teba prácu!“

Hedvigine veľké okrúhle jantárové oči vyčítavo naňho hľadeli sponad mŕtvej žaby, ktorú držala v zobáku.

„Poď sem,“ Harry zobral tri malé zvitky pergamenu a kožený remenec a priväzoval ich na jej šupinatú nohu. „Toto zanes rovno Siriusovi, Ronovi a Hermione a bez poriadne dlhých odpovedí sa ani nevracaj. Ak to bude nutné, ďob do nich dovtedy, kým nenapíšu poriadne listy. Rozumela si?“

Hedviga tlmene zahúkala so žabou v zobáku.

„Tak teda choď.“

Okamžite odletela. Len čo bola preč, Harry sa oblečený hodil na posteľ a hľadel na tmavý strop. Okrem ostatných nepríjemných pocitov mu pribudli ešte aj výčitky, že sa k Hedvige správal tak podráždene. Na Privátnej ceste číslo štyri to bola jeho jediná priateľka. Vynahradí jej to, keď sa vráti s odpoveďami od Siriusa, Rona a Hermiony.

Určite mu rýchlo odpíšu, nemôžu predsa ignorovať útok dementorov. Keď sa zajtra ráno zobudí, určite nájde tri hrubé listy plné súcitu a plánov na okamžitý odchod do Brlohu. A pri tej upokojujúcej myšlienke ho premohol spánok a vytisol mu z hlavy všetko ostatné.