Harry Potter a Fénixov rád

„DOBRE!“ zakričal Harry a v tom rozčúlení mu z konca prútika, ktorý ešte vždy držal v ruke, vyleteli červené a zlaté iskričky. Všetci traja Dursleyovci sa strhli a tvárili sa zdesene.

„Stáli sme s Dudleym v uličke medzi Magnóliovým oblúkom a Wistériovou alejou,“ povedal Harry, rozprával rýchlo a veľmi sa usiloval ovládať rozčúlenie. „Dudleymu sa zachcelo ma podpichovať, a tak som vytiahol prútik, ale nepoužil som ho. Vtedy sa zjavili dvaja dementori…“

„Ale čo sú tí dementoidi?“ nazlostene sa spýtal strýko Vernon. „Čo ROBIA?“

„Hovoril som vám – vycicajú z človeka všetko šťastie, a keď majú šancu, pobozkajú vás…“

„Pobozkajú?“ strýko Vernon vyvalil oči. „Pobozkajú?“

„Tak sa to nazýva, keď vám cez ústa vysajú dušu.“

Teta Petunia potichu vykríkla.

„Jeho dušu? Ale nezobrali… on ju ešte stále…“

Strýko chytil Dudleyho za plecia a potriasol ním, ako keby chcel vyskúšať, či v ňom zahrkoce jeho duša.

„Samozrejme, že nedostali jeho dušu, zistili by ste to, keby sa to stalo,“ podráždene zareagoval Harry.

„Zápasil si s nimi, synak, však?“ nahlas povedal strýko Vernon a vyzeral ako človek, ktorý sa usiluje vrátiť rozhovor do roviny, ktorej rozumie. „Dal si im jeden pravý-ľavý, však?“

„Dementorovi nemôžete dať jeden pravý-ľavý,“ precedil Harry cez stisnuté zuby.

„Tak teda prečo sa mu nič nestalo?“ jedovito vybuchol strýko Vernon. „Prečo teda nie je celkom prázdny, há?“

„Pretože som použil Patronusa…“

Švác! Ozval sa hrkot, šum krídel, jemne sa zvíril prach a z kozuba v kuchyni vyletela štvrtá sova.

„PREPÁNAJÁNA!“ zreval strýko Vernon a vytrhával si z fúzov celé chumáče – v takomto stave nebol už dávno. „JA TU UŽ NECHCEM ŽIADNE SOVY, NEBUDEM TO TOLEROVAŤ, TO TI HOVORÍM!“

No Harry už sťahoval zo sovej nohy zvitok pergamenu. Bol tak pevne presvedčený, že tento list musí byť od Dumbledora a všetko vysvetľuje – dementorov, pani Figgovú, čo chystá ministerstvo, a ako to on, Dumbledore, mieni vyriešiť – že po prvý raz v živote bol sklamaný, keď spoznal Siriusovo písmo. Nevšímal si neutíchajúce šomranie strýka Vernona na sovy, prižmúril oči, keď sa z kozuba vyvalil druhý oblak prachu, lebo posledná sova práve odlietala, a čítal Siriusovu správu.

Artur mi práve povedal, čo sa stalo. Nech sa deje čokoľvek, nevychádzaj z domu.

Harry to považoval za takú nevhodnú reakciu na všetko, čo sa stalo v ten večer, že prevracal ten kus pergamenu a hľadal, kde je zvyšok listu, ale nič viac tam nebolo.

Znova sa rozčúlil. To ho nikto ani len nepochváli za to, že sám odvrátil dvoch dementorov? Pán Weasley i Sirius sa správajú, ako keby sa dopustil nejakého darebáctva, a chystajú sa ho vyhrešiť neskôr, keď zistia, koľko škody narobil?

„– zálety sov, chcel som povedať nálety sov na môj dom! Ja to tak nenechám, chlapče, veru nie…“

„Ja tomu nemôžem zabrániť, aby tie sovy prilietali,“ odsekol Harry a pokrčil Siriusov list v dlani.

„Chcem počuť pravdu, čo sa stalo dnes večer!“ vyštekol strýko Vernon. „Ak Dudleymu ublížili dementori, ako to, že ťa vylúčili? Robil si veď-vieš-čo, priznal si to!“

Harry sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil. Nadovšetko na svete túžil vypadnúť z tejto kuchyne a od Dursleyovcov.

„Použil som kúzlo Patronus, aby som odohnal dementorov,“ vysvetľoval znova a zo všetkých síl sa usiloval zachovať pokoj. „To je to jediné, čo na nich zaberá.“

„Ale čo robili dementoidi v Malých Neradostniciach?“ rozhorčene sa spytoval strýko Vernon.

„To ti nepoviem. Netuším,“ unavene odpovedal Harry.

V ostrom svetle ho bolela hlava. Jeho hnev začal ustupovať. Cítil sa prázdny, vyčerpaný. Všetci Dursleyovci naňho civeli.

„To ty si na príčine,“ prudko vyhŕkol strýko Vernon. „Má to niečo spoločné s tebou, chlapče, ja to viem. Prečo inak by sem prišli? Prečo inak by boli v tej uličke? Ty musíš byť jediný… jediný…“ Očividne sa nemohol donútiť vysloviť slovo čarodejník. „Jediný veď-vieš-čo široko-ďaleko.“

„Ja neviem, prečo tu boli.“

Po slovách strýka Vernona sa však Harryho vyčerpaný mozog znova prebudil. Naozaj, prečo prišli dementori do Malých Neradostníc? To predsa nemohla byť náhoda, že prišli do uličky, kde bol Harry. Poslal ich niekto? Stratilo Ministerstvo mágie nad nimi kontrolu? Odišli z Azkabanu a pridali sa k Voldemortovi, tak ako predpovedal Dumbledore?

„Tí dememberi strážia nejaké príšerné väzenie?“ spýtal sa strýko Vernon, akoby sledoval Harryho myšlienky.

„Áno.“

Keby ho len prestala bolieť hlava, keby mohol odísť z kuchyne do svojej tmavej izby a premýšľať…

„Ohó! Prišli ťa zatknúť!“ vyhlásil strýko Vernon s víťazoslávnym tónom človeka, ktorý dospel k nedosiahnuteľnému. „Tak je to, chlapče, nemám pravdu? Si na úteku pred zákonom.“

„Samozrejme, že nie som,“ krútil hlavou Harry, akoby odháňal muchu, a mozog mu pracoval na plné obrátky.

„Tak potom prečo…?“

„Musel ich poslať on,“ odvetil Harry potichu, skôr pre seba než strýkovi Vernonovi.

„Čo to má znamenať? Kto ich musel poslať?“

„Lord Voldemort,“ povedal Harry.