Harry Potter a Fénixov rád

Matne si uvedomoval, aké je to čudné, že Dursleyovci, ktorí sa vždy strhávali, cúvali a híkali pri slovách ako „čarodejník“, „čarovanie“ alebo „prútik“, si vypočuli meno najstrašnejšieho čarodejníka všetkých čias bez najmenšieho zachvenia.

„Lord… počkaj,“ vraštil tvár strýko Vernon a jeho prasacie očká vyzerali, akoby v nich svitlo pochopenie. „To meno som počul… to bol ten, čo…“

„Zabil mojich rodičov, áno,“ dokončil Harry.

„Ale už je po ňom,“ povedal strýko Vernon podráždene a ani náznakom nedal najavo, že vražda Harryho rodičov by mohla byť bolestivá téma. „To povedal ten obrovský chlap. Už ho niet.“

„Vrátil sa,“ namáhavo vyslovil Harry.

Bol to veľmi zvláštny pocit stáť v kuchyni tety Petunie, dokonale čistej ako operačná sála, vedľa najmodernejšej chladničky a televízora s veľkoplošnou obrazovkou a pokojne rozprávať strýkovi Vernonovi o lordovi Voldemortovi. Príchod dementorov do Malých Neradostníc zrejme porušil veľký neviditeľný múr, ktorý tak zaryto delil nečarodejnícky svet Privátnej cesty od sveta za ním. Harryho dva životy nejakým činom splynuli a všetko sa prevrátilo naruby; Dursleyovci sa spytujú na podrobnosti o čarodejníckom svete a pani Figgová pozná Albusa Dumbledora; dementori sa potulujú po Malých Neradostniciach a on sa možno nikdy nevráti do Rokfortu. Harryho ešte väčšmi rozbolela hlava.

„Vrátil?“ zašepkala teta Petunia.

Hľadela na Harryho tak, ako ešte nikdy predtým. A odrazu, po prvý raz v živote, si Harry vďačne uvedomoval, že teta Petunia je sestra jeho mamy. Nevedel by vysvetliť, prečo sa ho ten pocit zmocnil práve v tej chvíli. Vedel iba to, že nie je jediný v tejto miestnosti, kto tuší, čo by mohol návrat lorda Voldemorta znamenať. Teta Petunia nikdy v živote takto naňho nehľadela. Veľké bledé oči (také odlišné od sestriných) nemala znechutene či nahnevane prižmúrené, ale vyvalené od strachu. To úporné predstieranie, ktorého sa teta Petunia nevzdávala po celý Harryho život – že nijaké čary ani iný svet než ten, v ktorom žije so strýkom Vernonom, neexistujú, sa očividne zrútilo.

„Áno,“ potvrdil Harry a teraz to hovoril priamo tete Petunii. „Asi pred mesiacom sa vrátil. Videl som ho.“

Teta nahmatala Dudleyho mohutné plecia v koženej bunde a pevne sa ich držala.

„No počkaj,“ povedal strýko Vernon, hľadiac na manželku, potom pozrel na Harryho a zase na ňu, viditeľne omráčený a popletený nevídaným pochopením, ktoré medzi nimi očividne nastalo. „No moment. Hovoríš, že ten lord Voldy-neviemčo sa vrátil?“

„Áno.“

„Ten, čo zavraždil tvojich rodičov?“

„Áno.“

„A teraz posiela za tebou detremberov?“

„Vyzerá to tak,“ prikývol Harry.

„Aha,“ strýko Vernon pozrel na manželku, bielu ako stena, potom na Harryho a nadvihol si nohavice. Vyzeral, akoby opúchal a jeho veľká fialová tvár sa rozťahovala Harrymu pred očami. „A tým je to vyriešené,“ vyhlásil a predok košele sa mu napínal, „Môžeš vypadnúť z tohto domu, chlapče!“

„Čo?“ spýtal sa Harry.

„Počul si ma – VON!“ zreval strýko Vernon a ešte aj teta Petunia a Dudley nadskočili. „VON! VON! Mal som to urobiť už pred rokmi! Sovy si z tohto domu urobili prestupnú stanicu, vybuchujú tu pudingy, polovica obývačky je zničená, Dudley má chvost, Marge nadskakuje pod stropom a ten lietajúci Ford Anglia – VON! VON! Skoncoval som s tebou! Si minulosť! Ak ide po tebe nejaký šialenec, nezostaneš tu, nebudeš ohrozovať moju manželku a syna, nebudeš nám robiť problémy. Ak mieniš ísť tou istou cestou ako tvoji naničhodní rodičia, skončil som s tebou. VON!“

Harry stál na mieste, akoby zapustil korene. Všetky listy z ministerstva, od pána Weasleyho a Siriusa, krčil v ľavej ruke. ‚Nech sa deje čokoľvek, nevychádzaj z domu. NEOPÚŠŤAJ STRÝKOV A TETIN DOM.‘

„Počul si ma?!“ strýko Vernon sa nakláňal dopredu a jeho fialová mohutná tvár bola tak blízko Harryho tváre, že cítil jeho sliny. „Hýb sa! Ešte pred pol hodinou si sa nemohol dočkať, kedy vypadneš! Zmizni a už nikdy viac nezašpiň svojou nohou náš prah! Vôbec nechápem, prečo sme ťa tu nechali. Marge mala pravdu, mal si ísť do sirotinca. Boli sme primäkkí a sami sme si na vine. Myslel som si, že to z teba vytlčieme, že z teba vychováme normálneho človeka, ale ty si bol skazený od samého začiatku. Už mám toho dosť… sovy!“

Komínom vletela dnu piata sova tak rýchlo, že len čo sa dotkla zeme, znova vzlietla a pritom hlasno zaškriekala. Harry sa načiahol, že chytí list v šarlátovočervenej obálke, ale sova mu preletela ponad hlavu rovno k tete Petunii, ktorá vykríkla a uhla sa, prikrývajúc si tvár rukami. Sova jej pustila červenú obálku na hlavu, otočila sa a letela naspäť do komína.

Harry sa vrhol za listom, ale teta Petunia ho predbehla.

„Môžeš ho otvoriť, keď chceš,“ povedal Harry, „ale aj tak budem počuť, čo v ňom je. Je to vrešťadlo.“

„Pusti to, Petunia!“ zreval strýko Vernon. „Nedotýkaj sa toho, môže to byť nebezpečné.“