Harry Potter a Fénixov rád

… v tom kresle pri ohni je tak príjemne teplo a pohodlne, keď vonku ešte stále dážď šľahá do okien, Krivolab pradie a plamene pukotajú…

Kniha vykĺzla Harrymu z ruky a so zadunením dopadla na koberček pred kozubom. Hlava mu odkvicla nabok.

Znova kráčal po chodbe bez okien a jeho kroky sa ozývali v tichu. Dvere na konci chodby sa zväčšovali a srdce mu od vzrušenia bilo rýchlejšie… keby ich len mohol otvoriť… vojsť do nich…

Vystrel ruku… končekmi prstov sa ich už skoro dotkol…

„Harry Potter, pane!“

Náhle sa zobudil. Všetky sviečky v klubovni už boli po zhasínané, ale blízko neho sa niečo hýbalo.

„Kto je tu?“ Harry sa v kresle narovnal. Oheň už skoro vyhasol, v miestnosti bolo celkom tma.

„Dobby má vašu sovu, pane!“ ozval sa piskľavý hlas.

„Dobby?“ zachrípnuto sa spýtal Harry a usiloval sa preniknúť očami tmu, aby videl, odkiaľ hlas prichádza.

Domáci škriatok Dobby stál pri stole, na ktorom Hermiona nechala pol tucta pletených klobúkov. Jeho veľké špicaté uši vytŕčali spod kopy zrejme všetkých klobúkov, ktoré kedy Hermiona uplietla -naukladal si jeden na druhý, takže hlavu predĺženú možno aj o meter a na najvrchnejšom klobúku sedela očividne vyliečená Hedviga a pokojne húkala.

„Dobby sa ponúkol, že vráti Harrymu Potterovi jeho sovu,“ pišťal Dobby a na tvári sa mu zračilo zbožňovanie. „Profesorka Grumplová hovorí, že už je v poriadku, pane.“ Hlboko sa uklonil, takže nosom pripomínajúcim ceruzku sa dotkol až predratého koberca, načo Hedviga rozhorčene zahúkala a preletela na operadlo Harryho kresla.

„Ďakujem, Dobby!“ potešil sa Harry, pohladkal Hedvigu po hlave a silno žmurkal, aby sa zbavil vidiny dverí zo svojho sna… bola priveľmi živá. Keď znova pozrel na Dobbyho, všimol si, že škriatok má na sebe aj niekoľko šálov a nespočetné množstvo ponožiek, takže nohy sa zdali priveľké k jeho telu.

„Ech… berieš si všetko oblečenie, ktoré tu Hermiona necháva?“

„Ó, nie, pane,“ šťastne odvetil Dobby. „Dobby niečo berie aj pre Winky, pane.“

„Áno, a ako sa má Winky?“ spýtal sa Harry.

Dobbymu trochu ovisli uši.

„Winky stále veľa pije, pane,“ povedal smutne a sklopil obrovské okrúhle zelené oči, veľké ako tenisové loptičky. „ale jej nezáleží na oblečení, Harry Potter. Ani ostatným domácim škriatkom. Nikto z nich už nechce upratovať Chrabromilskú vežu, keď sú všade poskrývané klobúky a ponožky. Uráža ich to, pane. Dobby všetko robí sám, pane, ale Dobbymu to neprekáža, pane, lebo vždy dúfa, že stretne Harryho Pottera, a dnes v noci, pane, sa mu želanie splnilo!“ znova sa znova hlboko uklonil. „Ale zdá sa, že Harry Potter nie je šťastný,“ pokračoval Dobby, keď sa vystrel, a bojazlivo hľadel na Harryho. „Dobby pána počul rozpráva o sne. Mal Harry Potter zlé sny?“

„Vlastne ani nie zlé,“ zíval Harry a šúchal si oči. „Mal som už aj horšie.“

Škriatok hľadel na Harryho veľkými guľatými očami potom veľmi vážne so zvesenými ušami povedal: „Dobby by rád Harrymu Potterovi pomohol, lebo Harry Potter Dobbyho oslobodil a Dobby je teraz oveľa, oveľa šťastnejší.“

Harry sa usmial.

„Nemôžeš mi pomôcť, Dobby, ale ďakujem za ponuku,“

Zohol sa a zdvihol knihu elixírov. Pokúsi sa dokončiť prácu zajtra. Zatvoril knihu a pritom svetlo z ohňa osvetlilo tenké biele jazvy na chrbte jeho ruky – výsledok Umbridgeovej trestov.

„Počkaj – niečo by si predsa len pre mňa mohol urobiť, Dobby,“ vravel pomaly.

Škriatok sa celý rozžiarený obzrel.

„Len povedzte, Harry Potter, pane!“

„Potrebujem nájsť nejaké miesto, kde by mohlo dvadsaťosem ľudí cvičiť obranu proti čiernej mágii tak, aby nás nikto z učiteľov neobjavil. Najmä nie profesorka Umbridgeová,“ Harry pritom tak silno stisol knihu, až mu zbeleli jazvy.

Očakával, že škriatkovi zmizne úsmev z tváre, zvesí uši, povie, že je to nemožné, aby hľadal, a nerobil si veľké nádeje. Vôbec nečakal, že Dobby podskočí, veselo zakýva ušami a tleskne.

„Dobby vie o perfektnom mieste, pane!“ vyhlásil šťastne. „Dobby o ňom počul od ostatných domácich škriatkov, keď prišiel do Rokfortu, pane. To miesto poznáme ako miznúcu izbu alebo aj núdzovú miestnosť!“

„Prečo?“ zvedavo sa spýtal Harry.

„Pretože do tej miestnosti môže človek vojsť, iba keď niečo skutočne potrebuje,“ vážne hovoril Dobby. „Niekedy tu je a niekedy nie je, ale keď sa zjaví, vždy je zariadená podľa toho, kto ju zháňa. Dobby ju použil, pane,“ hovoril Dobby a stíšil hlas a tváril sa previnilo, „keď bola Winky veľmi opitá, skryl ju v núdzovej miestnosti a našiel tam protiliek na ďatelinové pivo a peknú posteľ pre škriatka. Dobby ju tam na uložil kým sa z toho vyspí, pane… a Dobby vie, že pán Filch tam našiel čistiace prostriedky, keď sa mu minuli, pane, a…“

„A keď veľmi potrebuješ ísť na záchod,“ začal Harry a odrazu si vybavil čosi, čo Dumbledore spomínal minulé Vianoce na plese, „tak je plná nočníkov?“

„Dobby predpokladá, že áno, pane,“ vážne prikyvoval škriatok. „Je to veľmi zaujímavá izba, pane.“

„Koľko ľudí o nej vie?“ Harry sa vystrel v kresle.