Harry Potter a Fénixov rád

Čarovanie patrilo k najlepším hodinám, kde sa mohli nerušene porozprávať. Bývalo tam rušno a veľa pohybu, takže nehrozilo, že by ich niekto mohol vypočuť. Dnes bola učebňa plná kvákajúcich žiab a krákajúcich havranov, a navyše vonku lialo a dážď bubnoval do okien, preto si nikto nevšimol, ako sa Harry, Ron a Hermiona šeptom rozprávajú o tom, ako Umbridgeová skoro chytila Siriusa.

„Mala som podozrenie, odkedy ťa Filch obvinil, že si objednávaš hnojové bomby, lebo mi to pripadalo ako veľmi hlúpa lož,“ šepkala Hermiona. „Keby tvoj list bol prečítal a zistil že si ich neobjednávaš, predsa by si nemal problémy. To je hlúposť, nie? Ale potom som si pomyslela – čo ak niekto chcel mať zámienku, aby mohol čítať tvoju poštu? Umbridgeová to mohla takto perfektne zariadiť – varovať Filcha, nechať ho, nech urobí tú špinavú prácu za ňu a skonfiškuje list a potom nájsť spôsob, ako mu ho ukradnúť, alebo si ho vypýtať -myslím, že Filch by nenamietal, veď kedy on obhajoval práva študentov? Harry, veď tú žabu rozpučíš.“

Harry pozrel na žabu – naozaj skokana tak vyliezali oči, a preto ho rýchlo položil na stôl.

„Včera v noci to bolo veľmi, ale veľmi tesné,“ vravela Hermiona. „Ktovie, či Umbridgeová vie, ako blízko bola. Silencio.“

Žaba, na ktorej si precvičovala umlčiavacie kúzlo, uprostred kvákania onemela a vyčítavo na ňu zazerala.

„Keby bola Smrkáča chytila…“

Harry dokončil vetu za ňu.

„...zrejme by bol už dnes ráno zase v Azkabane.“ Taký ne-sústredený mávol prútikom a jeho žaba napuchla ako zelený balón a prenikavo pískala.

„Silencio!“ rýchlo zvolala Hermiona, mieriac prútikom na Harryho žabu, a tá potichu pred nimi spľasla. „Druhý raz to už nesmie urobiť. Ibaže neviem, ako mu to dáme vedieť. Nemôžeme mu poslať sovu.“

„Myslím, že už to nebude riskovať,“ upokojoval ju Ron. „Nie je hlúpy, vie, že ho skoro dostala. Silencio.“

Veľký a škaredý havran pred ním posmešne zakrákal.

„Silencio. SILENCIO!“

Havran zakrákal ešte hlasnejšie.

„Zle pohybuješ prútikom,“ kriticky ho sledovala Hermiona, „nemôžeš ním mávať, je to skôr, akoby si ním prudko pichol do vzduchu.“

„Havrany sú ťažšie než žaby,“ precedil Ron nevrlo.

„Dobre, tak si ich vymeňme,“ požiadala Hermiona, chytila Ronovho havrana a vymenila ho za svojho tučného skokana. „Silencio!“ havran neprestal otvárať a zatvárať špicatý zobák, ale nevyšiel z neho nijaký zvuk.

„Veľmi dobre, slečna Grangerová!“ ozval sa piskľavý hlások profesora Flitwicka, až všetci traja nadskočili. „Ukážte, teraz to skúste vy, pán Weasley.“

„Čo…? Och… áno, jasne,“ znervóznel Ron. „Ech… Silencio!“

Pichol do žaby tak silno, že ju pichol do oka, a žaba s ohlušujúcim zakvákaním zoskočila zo stola.

Nikoho neprekvapilo, že Harry a Ron dostali za úlohu precvičovať aj umlčiavacie kúzlo. Pretože vonku lialo, cez prestávku mohli zostať vnútri.

Našli si miesta v hlučnej a preplnenej triede na prvom pohodí, v ktorej sa okolo lustra zamyslene vznášal Zloduch občas niekomu vyfúkol na hlavu atramentovú guľku. Sotva sadli, pomedzi skupinky klebetiacich študentov sa k nim pretlačila Angelina.

„Mám povolenie!“ jasala. „Môžeme znovu vytvoriť metlobalový tím!“

„Výborne!“ jedným hlasom zvolali Ron a Harry.

„Áno,“ usmievala sa Angelina. „Išla som za McGonagallovou a myslím si, že tá možno poprosila Dumbledora. Skrátka, Umbridgeová to musela vzdať. Ha! Takže chcem, aby ste dnes večer o siedmej prišli na metlobalový štadión, lebo to musíme dohnať. Uvedomujete si, že prvý zápas je už o tri týždne?“

Nato sa pretláčala preč, pričom sa tesne vyhla Zloduchovej atramentovej guľke, ktorá namiesto nej zasiahla neďaleko stojacu prváčku, a stratila sa im.

Ronov úsmev trochu povädol, keď pozrel von oknom, cez ktoré ani nebolo vidieť, čo tak lialo.

„Dúfam, že sa vyjasní. Čo je s tebou, Hermiona?“

Aj ona hľadela na okno, ale akoby ho v skutočnosti ani nevidela. Pohľad mala nesústredený a zachmúrený.

„Len som rozmýšľala…“ mračila sa na dažďom omývané okno.

„O Si-Smrkáčovi?“ spýtal sa Harry.

„Nie… nie tak celkom,“ vravela pomaly. „Skôr som… uvažovala… myslím, že robíme správnu vec… lenže…“ Harry a Ron pozreli na seba.

„No tak už tomu rozumiem,“ začal Ron, „bolo by to naozaj nepríjemné, keby si sa nevyjadrila jasne.“

Hermiona pozrela naňho, akoby si až teraz uvedomila, že je tam.

„Uvažovala som,“ pokračovala teraz už hlasnejšie, „či robíme správne, keď organizujeme ten krúžok obrany proti čiernej mágii.“

„Čože?“ jednohlasne sa spýtali Harry s Ronom.

„Hermiona, veď to bol v prvom rade tvoj nápad,“ pohoršoval sa Ron.

„Ja viem,“ Hermiona ohýbala prsty. „Ale po rozhovore so Smrkáčom…“

„Ale on je za,“ pripomenul Harry.

„Áno,“ Hermiona znova hľadela do okna, „a práve preto som rozmýšľala, či je to naozaj taký dobrý nápad…“

Zloduch sa vznášal nad nimi, ležiac na bruchu, s fúkačkou pripravenou a všetci traja automaticky zdvihli tašky, aby si prikryli hlavy, kým nepreletel ďalej.

„Tak si to vyjasnime,“ nahnevane navrhol Harry, keď zase zložili tašky na zem. „Sirius s nami súhlasí a ty si myslíš, že už by sme to nemali robiť?“