Harry Potter a Fénixov rád

Hermiona vyzerala napäto a nešťastne. Hľadela si na ruky a povedala: „Úprimne veríte jeho úsudku?“

„Áno, verím!“ okamžite zareagoval Harry. „Vždy nám dáva skvelé rady!“

Okolo nich preletela atramentová guľka a zasiahla Katie Bellovú priamo do ucha. Hermiona pozerala, ako Katie vstala a začala do Zloducha všeličo hádzať. Po chvíli prehovorila znova a znelo to, akoby veľmi starostlivo vyberala slová.

„Nemyslíte si, že je teraz… tak trochu… ľahkomyseľný, odkedy je zavretý na Grimmauldovom námestí? Nemyslíte si, že akoby… akoby žil prostredníctvom nás?“

„Ako to myslíš – žil prostredníctvom nás?“ nerozumel Harry.

„No… vieš… myslím, že by veľmi rád vytvoril tajnú obrannú spoločnosť rovno pod nosom niekoho z ministerstva. Myslím, že ho veľmi štve, ako málo môže urobiť tam, kde je, myslím to, že má sklon… nás podnecovať.“ Ron sa tváril celkom zmätene.

„Sirius má pravdu, naozaj hovoríš ako moja mamka.“

Hermiona si zahryzla do pery a neodpovedala. Zazvonilo, práve keď Zloduch zlietol ku Katie a vylial jej na hlavu celú fľašku atramentu.

V priebehu dňa sa počasie nezlepšilo, a tak večer o siedmej cestou na metlobalové ihrisko boli Ron s Harrym hneď premočení do nitky a šmýkali sa na mokrej tráve. Obloha mala tmavosivú búrkovú farbu, takže bolo príjemné naberať v šatni trochu tepla a svetla, aj keď vedeli, že je to iba dočasu. Našli tam Freda s Georgeom diskutovať o tom, či nepoužijú nejakú ulievačku, aby nemuseli lietať.

„… ale stavím sa, že by vedela, čo sme urobili,“ kútikom úst precedil Fred. „Keby som jej len nebol včera ponúkal na predaj vracačky.“

„Mohli by sme skúsiť horúčkovky,“ zašepkal George, „tie ešte nikto nevidel…“

„Fungujú?“ s nádejou sa spýtal Ron, keď klopot dažďa na streche zosilnel a okolo budovy zavýjal vietor.

„No áno, hneď ti vystúpi teplota,“ povedal Fred.

„Lenže navrú ti aj veľké hnisavé vredy,“ dodal George, „a ešte sme nevymysleli, ako sa ich zbaviť.“

„Ja nijaké vredy nevidím,“ Ron pozrel na dvojčatá.

„No ani nemôžeš,“ mrzuto odvetil Fred, „sú na mieste, ktoré zvyčajne nevystavujeme na verejnosti.“

„Ale vďaka nim je sedenie na metle fakt…“

„Dobre, tak teda všetci počúvajte,“ nahlas prehovorila Angelina, ktorá vyšla z kapitánskej miestnosti. „Viem, že nie je ideálne počasie, ale je možné, že za takýchto podmienok budeme hrať aj so Slizolinom, takže aspoň zistíme, ako ich zvládneme. Harry, ty si si vlani v tej búrke na zápase s Bifľomorom urobil niečo s okuliarmi, aby sa ti nezahmlievali.“

„To urobila Hermiona,“ odvetil Harry. Vytiahol prútik klopal ním po okuliaroch a povedal: „Impervius!“

„Myslím, že by sme to mali vyskúšať všetci,“ navrhla Angelina. „Aby nám do tvárí nesiahal dážď, to naozaj zlepší viditeľnosť – tak poďme, všetci spolu – Impervius! Dobre ideme na to.“

Všetci si strčili prútiky zase do vnútorných vreciek habitov, vyložili si metly na plecia a vyšli za Angelinou zo šatne.

Čvachtali sa cez čoraz hlbšie blato do stredu ihriska. Viditeľnosť bola napriek vodovzdornému kúzlu Impervius veľmi zlá, svetla rýchlo ubúdalo a dážď zaplavoval zem.

„Dobre teda! Na hvizd!“ zakričala Angelina.

Harry sa odrazil od zeme, pričom blato striekalo na všetky strany, a vyletel nahor, hoci vietor ho trochu odkláňal zo smeru. Nemal tušenia, ako v takomto počasí uvidí zlatú strelu. Bolo ťažké dovidieť už aj na dorážačku, s ktorou trénovali, a po minúte tréningu ho skoro zhodila z metly a musel použiť Leňochodí záves, aby sa jej vyhol. Nanešťastie, Angelina to nevidela. Vlastne zrejme nevidela vôbec nič, nikto netušil, čo robia ostatní. Vietor naberal rýchlosť a aj z diaľky Harry počul, ako dážď šľahá do hladiny jazera.

Angelina ich nechala plahočiť sa takto skoro hodinu, kým priznala porážku. Odviedla svoj premočený a rozladený tím naspäť do šatní, pričom tvrdila, že ten tréning nebola strata času, hoci to neznelo presvedčivo. Fred s Georgeom vyzerali zvlášť nahnevane -obaja chodili s nohami naširoko a pri každom pohybe sa strhávali. Harry si práve uterákom sušil vlasy, keď počul, ako sa potichu ponosujú.

„Myslím, že niekoľko mi ich prasklo,“ stonal Fred.

„Mne nie,“ s bolestnou grimasou precedil George, „boli ako šialené… asi ešte narástli.“

„AU!“ zvolal Harry. Priložil si uterák na čelo a silno zažmúril oči od bolesti. Jazva ho pálila oveľa bolestivejšie než za celé dni.

„Čo sa deje?“ ozvalo sa niekoľko hlasov.

Harry vykukol spoza uteráka a šatňu videl rozmazane, lebo nemal okuliare, no aj tak postrehol, že všetky tváre sú otočené k nemu.

„Nič,“ zamrmlal, „pichol som si do oka.“

Na Rona však veľavýznamne pozrel a obaja sa držali v úzadí zatiaľ čo ostatní členovia tímu vychádzali von, zahalení do plášťov, s klobúkmi nasadenými až na uši.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Ron, len čo Alicia vyšla. „Jazva?“

Harry prikývol.

„Ale…“ vyľakaný Ron šiel k oknu a hľadel do dažďa, „teraz… teraz nemôže byť nablízku, však?“

„Nie,“ zašepkal Harry, klesol na lavicu a šúchal si čelo. „Asi je na míle odtiaľto. Bolí to, lebo… sa hnevá.“