Harry Potter a Fénixov rád

Ozvalo sa všeobecné súhlasné mrmlanie. Zacharias si prekrížil ruky a nepovedal nič, no možno preto, že priveľmi pozorne sledoval nástroj vo Fredovej ruke.

„Jasne,“ zdalo sa, že Hermione odľahlo, lebo sa konečne na niečom dohodli. „Tak teda otázka teraz znie, ako často sa budeme stretávať. Myslím, že by nemalo zmysel, aby to bolo menej ako raz za týždeň…“

„Moment,“ ozvala sa Angelina, „musíme sa ubezpečiť, že sa nám to nebude prekrývať s metlobalovým tréningom.“

„Ani s naším,“ dodala Čcho.

„Ani nám,“ pridal sa Zacharias Smith.

„Určite nájdeme nejaký večer, ktorý bude vyhovovať každému,“ povedala Hermiona trochu netrpezlivo, „ale viete, je to dosť dôležité, bavíme sa tu o tom, ako sa naučiť brániť sa proti V-Voldemortovým smrťožrútom…“

„Správne!“ vyhŕkol Ernie Macmillan, od ktorého Harry už dávno očakával, že prehovorí. „Ja osobne si myslím, že je to fakt dôležitejšie než čokoľvek iné, aj keď nás čaká VČÚ!“

Veľavýznamne sa poobzeral, akoby čakal, že ľudia začnú volať: „Určite nie!“ Keď nikto nič nevravel, pokračoval: „Ja osobne nechápem, prečo nám sem ministerstvo v takomto kritickom období strčilo takého nanič učiteľa. Očividne nesúhlasia s návratom Veď-Viete-Koho, ale dať nám učiteľa, ktorý nám zjavne bráni v používaní obranných kúzel…“

„My si myslíme, že Umbridgeová nechce, aby sme sa cvičili v obrane proti čiernej mágii preto,“ povedala Hermiona. „lebo zrejme verí tej bláznivej predstave, že Dumbledore by mohol študentov v škole využiť ako nejakú súkromnú armádu. Myslí si, že by nás zmobilizoval proti ministerstvu,“

Pri tejto správe sa takmer všetci tvárili ohromene, všetci okrem Luny Lovegoodovej, ktorá zapišťala: „Ale to dáva zmysel. Napokon, Kornelius Fudge má vlastnú súkromnú armádu.“

„Čože?“ Táto nečakaná informácia Harryho načisto ohromila.

„Áno, má armádu heliopatov,“ vážne vyhlásila Luna.

„Nie, nemá,“ nesúhlasila Hermiona.

„Áno, má.“

„Kto sú heliopati?“ spýtal sa Neville a tváril sa nechápavo.

„Duchovia ohňa,“ vysvetľovala Luna a vypúlené oči sa jej tak rozšírili, že vyzerala ešte šialenejšie než zvyčajne, „veľké a vysoké tvory z plameňov, ktoré cválajú po zemi a spaľujú všetko, čo…“

„Neexistujú, Neville,“ štipľavo poznamenala Hermiona.

„Ale áno, existujú!“ nahnevane tvrdila Luna.

„Prepáč, ale kde sú dôkazy?“ vyskočila na ňu Hermiona.

„Existuje množstvo svedeckých výpovedí. Len preto, že si plná predsudkov a všetko ti treba strčiť pod nos, kým…“

„Ehm, ehm,“ Ginny tak skvele napodobnila profesorku Umbridgeovú, že niekoľkí sa splašene obzreli a potom rozosmiali. „Nechceli sme sa rozprávať o tom, ako často sa budeme stretávať a učiť obranu?“

„Áno,“ ihneď sa vrátila do reality Hermiona. „Máš pravdu, Ginny.“

„Raz za týždeň by bolo fajn,“ povedal Lee Jordan.

„Pokiaľ…“ začala Angelina.

„Áno, áno, viem o metlobale,“ ubezpečovala ju napäto. „Druhá vec je, kde sa budeme stretávať.“

To bolo oveľa ťažšie a celá skupina stíchla.

„V knižnici?“ navrhla po chvíli Katie Bellová.

„Už vidím, ako sa madam Pinceová teší, že jej čarujeme v knižnici,“ poznamenal Harry.

„Možno v nejakej nepoužívanej učebni?“ navrhol Dean.

„Áno, McGonagallová by nám možno požičala svoju učebňu tak ako ju požičala Harrymu, keď trénoval na Trojčarodejnícky turnaj,“ navrhol Ron.

No Harry si bol celkom istý, že McGonagallová by v tomto prípade nebola taká ochotná. Napriek všetkému, čo Hermiona povedala, že študijné skupinky a krúžky domácich úloh sú povolené, mal taký nejasný pocit, že toto by sa mohlo považovať za rebelantstvo.

„Dobre, pokúsime sa niečo nájsť,“ zakončila Hermiona. „Keď sa dohodneme na čase a mieste prvého stretnutia, všetci dostanú správu.“

Pohrabala sa v taške a vytiahla pergamen a brko, potom zaváhala, akoby naberala odvahu.

„Myslím… myslím, že každý by mal napísať svoje meno, aby sme vedeli, kto tu bol. Ale taktiež si myslím,“ zhlboka sa nadýchla, „mali by sme sa dohodnúť na tom, že nebudeme hovoriť o tom, čo robíme. Takže, ak sa podpíšete, súhlasíte s tým, že nepoviete Umbridgeovej ani nikomu inému, čo chystáme.“

„Ech…“ pomaly začal Zacharias a nevzal si pergamen, ktorý mu podával George, „no… Ernie mi určite povie, kedy je stretnutie.“

No Ernie tiež váhal, keď sa mal podpísať. Hermiona pozrela naňho so zdvihnutým obočím.

„Ja – no, my sme prefekti,“ vyhŕkol Ernie. „A keby sa tento zoznam našiel… chcel som skrátka povedať… sama si povedala… keby to Umbridgeová zistila…“

„Práve si povedal, že táto skupina je pre teba to najdôležitejšie v tomto roku,“ pripomenul mu Harry.

„Ja – áno, verím tomu, ja len…“

„Ernie, naozaj si myslíš, že by som tento zoznam nech len tak hocikde pohodený?“ podráždene sa ozvala Hermiona.

„Nie. Pravdaže nie,“ jachtal Ernie a tváril sa trochu spokojnejšie. „Ja… pravdaže to podpíšem.“

Po Erniem už nikto nenamietal, hoci Harry si všimol, že priateľka Čcho vyčítavo na ňu pozrela, kým dopísala svoje meno.

Keď podpísal aj posledný – Zacharias – Hermiona vzala pergamen a starostlivo si ho vložila do tašky. V skupine zavládol zvláštny pocit. Akoby práve podpísali nejakú zmluvu.