Harry Potter a Polovičný princ

Ronovi zabehla hrianka a Hermiona zhíkla.

„A ty si nič nepovedal!“ pohoršoval sa Ron.

„Práve som si na to spomenul,“ úprimne sa priznal. „Oznámil mi to včera večer vo vašej kôlni na metly.“

„No namojveru… súkromné hodiny u Dumbledora!“ na Rona to očividne zapôsobilo. „Ktovie, prečo…?“

Nedokončil. Harry videl, ako si s Hermionou vymenili pohľady. Odložil nožík a vidličku a na to, že iba sedel na posteli, mu srdce tĺklo pomerne rýchlo. Dumbledore povedal, že to má urobiť… tak prečo nie teraz? Uprene hľadel na vidličku, ktorá sa ligotala v slnečnom svetle dopadajúcom na jeho kolená, a povedal: „Neviem presne, prečo mi bude dávať hodiny, ale myslím, že asi pre to proroctvo.“

Ron ani Hermiona nepovedali nič. Harry mal pocit, akoby obaja zmeraveli. Pokračoval, stále adresujúc slová akoby vidličke. „Viete, to, ktoré sa pokúšali ukradnúť na ministerstve.“ „Ale nikto nevie, čo vlastne prorokovalo,“ rýchlo povedala Hermiona. „Rozbilo sa!“

„Hoci Prorok tvrdí…“ začal Ron, no Hermiona ho zahriakla: „Psst!“

„Prorok má pravdu,“ povedal Harry a s veľkou námahou pozrel na oboch priateľov. Zdalo sa, že Hermiona je vyľakaná a Ron ohromený. „V tej rozbitej sklenej guli nebol jediný záznam proroctva. Celé som ho počul v Dumbledorovej kancelárii, to jemu ho predniesli, takže mi ho mohol povedať. Podľa toho, čo sa v ňom hovorilo,“ Harry sa zhlboka nadýchol, „to vyzerá tak, že ja som ten, kto musí skoncovať s Voldemortom… aspoň tak sa v ňom hovorí – vraj ani jeden z nás nemôže žiť, kým je ten druhý nažive.“

Chvíľu všetci traja mlčky hľadeli na seba. Potom sa ozvalo hlasné buchnutie a Hermiona zmizla za čiernym oblakom dymu.

„Hermiona!“ vykríkli Ron a Harry jednohlasne a podnos s raňajkami s treskotom spadol na zem.

Hermiona sa kašľajúc vynorila z dymu, držala v ruke ďalekohľad a pod okom mala výraznú modrinu. „Stisla som ho a on ma udrel!“ zvolala. A naozaj, z konca ďalekohľadu trčala malá päsť na strune. „Neboj sa,“ utešoval ju Ron, ktorý sa ledva ovládal, aby sa nerozosmial. „Mama to dá do poriadku, vie si poradiť s drobnými zraneniami…“

„Och, na to teraz kašli!“ mávla rukou Hermiona. „Harry, och, Harry…“

Znovu si sadla na kraj postele.

„Vieš, po návrate z ministerstva sme rozmýšľali… jasne, že sme ti nechceli povedať nič, ale podľa toho, čo o proroctve vravel Lucius Malfoy, že je o tebe a o Voldemortovi, mysleli sme si, že by to mohlo byť niečo také… och, Harry…“ Hľadela naňho a potom zašepkala: „Nebojíš sa?“

„Už nie tak veľmi ako predtým, keď som ho počul,“ priznával sa Harry. „Bol som zdesený… ale teraz, zdá sa mi, akoby som od začiatku vedel, že nakoniec sa mu musím postaviť zoči-voči…“

„Keď sme počuli, že Dumbledore osobne ide po teba, mysleli sme si, že by ti niečo mohol povedať alebo ukázať, niečo, čo súvisí s proroctvom,“ dychtivo hovoril Ron. „A viac-menej sme mali pravdu, však? Nedával by ti hodiny, keby si myslel, že si beznádejný prípad, nestrácal by čas –musí veriť, že máš šancu!“

„To je pravda,“ potvrdila Hermiona. „Som zvedavá, čo ťa bude učiť, Harry. Možno skutočne pokročilú obrannú mágiu… silné protizaklínadlá… protikliatby…“

Harry vlastne ani nepočúval. Rozlialo sa mu po tele teplo, ktoré nemalo nič spoločné so slnečnými lúčmi. Akoby sa rozpúšťala nejaká tesná obruč, ktorá mu zvierala hruď. Vedel, že Ron s Hermionou sú zdesenejší, než dávajú najavo, ale už len fakt, že sú vedľa neho, utešujú ho a povzbudzujú, neodtiahli sa od neho, akoby bol nakazený alebo nebezpečný, mali preňho neopísateľnú cenu.

„… a všeobecne aj vyhýbavé kúzla,“ uzavrela Hermiona. „Takže ty vieš už aspoň o jednom tohtoročnom predmete, a to je viac než vieme my dvaja s Ronom. Ktovie, kedy prídu naše výsledky VČÚ.“

„Už to nemôže trvať dlho, veď je odvtedy už mesiac,“ tipoval Ron.

„Vydržte,“ upokojoval ich Harry, keď si spomenul na ďalšiu časť rozhovoru zo včerajšej noci. „Dumbledore tuším hovoril, že výsledky VČÚ nám prídu dnes!“

„Dnes?“ zvreskla Hermiona. „Dnes? Ale prečo si… och, bože… mal si povedať…“ Vyskočila.

„Idem sa pozrieť, či neprileteli nejaké sovy…“

No keď Harry o desať minút zišiel dolu oblečený a s prázdnym podnosom, Hermionu našiel sedieť za stolom rozčúlenú a pani Weasleyová sa usilovala robiť, čo sa dá, aby nevyzerala ako panda.

„Jednoducho to neustupuje,“ znepokojovala sa pani Weasleyová. Stála nad Hermionou s prútikom v ruke a Pomocníka liečiteľa mala otvoreného na kapitole Modriny, rezné rany a odreniny. „Toto doteraz vždy zaberalo. Ja to nechápem.“

„Takto si George a Fred predstavujú vtipy. Určite to narafičili tak, aby to nezmizlo,“ poznamenala Ginny.

„Ale to sa musí stratiť,“ pišťala Hermiona. „Nemôžem takto vyzerať večne!“

„Nebudeš, drahá moja, nájdeme nejaký protiliek, neboj sa,“ upokojovala ju pani Weasleyová.

„Bill mi chovoril, akí sú Fred s Georgeom zábavní,“ pokojne sa usmievala Fleur.

„Od smiechu ani nemôžem lapiť dych,“ odsekla Hermiona.

Vyskočila a začala sa prechádzať dookola po kuchyni a prepletala si pritom prsty.

„Pani Weasleyová, ste si úplne, ale celkom istá, že dnes ráno neprišli nijaké sovy?