Harry Potter a Polovičný princ

„Dobre, dobre… čo je tvoj najväčší sen?“

„Chcem zistiť, ako sa lietadlá udržia vo vzduchu.“

Pani Weasleyová prikývla a otočila kľučkou, ale pán Weasley ju očividne pevne držal na opačnej strane, lebo dvere zostávali zatvorené.

„Molly! Najprv ti musím položiť otázku aj ja!“

„Artur, no vážne… je to hlúpe…“

„Ako ťa mám volať, keď sme spolu sami?“

Aj v tom slabom svetle lampáša Harry videl, že pani Weasleyová je celá červená, a aj on sám zrazu pocítil akúsi horúčavu na krku a okolo uší a rýchlo hltal polievku a buchotal lyžičkou tak hlasno, ako len mohol.

„Kačička Molly,“ zašepkala zahanbená pani Weasleyová do štrbiny medzi dverami a zárubňou.

„Správne,“ uznal heslo pán Weasley. „Teraz ma môžeš pustiť dnu.“

Pani Weasleyová otvorila dvere a na prahu stál pán Weasley, chudý, plešivejúci, červenovlasý čarodejník s okuliarmi v rohovinovom ráme a v dlhom zaprášenom cestovnom plášti.

„Aj tak nechápem, prečo to musíme celé zopakovať zakaždým, keď prídeš domov,“ vravela pani Weasleyová, ako pomáhala manželovi vyzliecť plášť, pričom ešte stále bola ružová v tvári. „Veď smrťožrúti ťa mohli donútiť, aby si im prezradil odpoveď prv, než by si pričarovali tvoju podobu.“

„Viem, drahá, ale je to ministerský postup a ja musím ísť príkladom. Niečo tu dobre vonia – cibuľová polievka?“

Pán Weasley sa s nádejou otočil k stolu.

„Harry! Čakali sme ťa až ráno!“

Podali si ruky a pán Weasley si sadol vedľa Harryho a pani Weasleyová postavila misku polievky aj pred neho.

„Ďakujem, Molly. Bol to ťažký večer. Nejaký idiot začal predávať metamorfické medaily. Vraj si ich treba iba zavesiť na krk a môžeš sa premeniť, kedy sa ti zachce. Stotisíc podôb, a to všetko za desať galeónov!“

„A čo sa stane naozaj, keď si to zavesíš na krk?“

„Väčšinou zmeníš farbu na nepríjemne oranžovú, no pár ľuďom po celom tele vyrástli bradavice veľké ako chápadlá. Ako keby u svätého Munga nemali už aj tak dosť práce!“

„Také niečo by určite považovali za smiešne Fred s Georgeom,“ váhavo poznamenala pani Weasleyová. „Si si istý…?“

„Pravdaže! Teraz, keď ľudia zúfalo hľadajú nejakú ochranu, by chlapci niečo také neurobili.“

„Takže naozaj meškáš pre tie metamorfické medaily?“

„Nie, z reštaurácie Elephant a Castle nám poslali správu o nejakom nepríjemnom odrážajúcom sa zaklínadle, ale našťastie jednotka presadzovania magického práva si s tým poradila, než sme tam prišli…“

Harry rukou zakrýval zívanie.

„Do postele,“ zavelila pani Weasleyová, ktorá sa nedala oklamať. „Pripravila som ti Fredovu a Georgeovu izbu, budeš ju mať iba pre seba.“

„Prečo? Kde sú?“

„Och, tí sú v Šikmej uličke, spávajú v malom byte nad obchodom, toľko majú práce,“ vysvetľovala pani Weasleyová. „Musím povedať, že najprv som s tým nesúhlasila, ale zdá sa, že majú obchodný talent. No poď, môj zlatý, kufor už máš hore.“

„Dobrú noc, pán Weasley,“ pozdravil Harry a odtisol stoličku. Krivolab mu zoskočil z kolien a odkradol sa z kuchyne.

„Dobrú, Harry.“

Harry videl, že ako vychádzali z kuchyne, pani Weasleyová pozrela na hodiny v bielizňovom koši. Všetky ručičky znova ukazovali na smrteľné nebezpečenstvo.

Fredova a Georgeova izba bola na druhom podlaží. Pani Weasleyová namierila prútikom na nočnú lampu a tá sa hneď rozsvietila a zaliala izbu príjemnou zlatou žiarou. Hoci na stole pred oknom stála veľká váza s kvetmi, ich vôňa nemohla prekryť pretrvávajúci pach, ktorý Harrymu pripomínal pušný prach. Podlahu pokrývalo množstvo neoznačených zavretých kartónových škatúľ, medzi ktorými stál Harryho kufor. Izba vyzerala, akoby slúžila ako dočasný sklad.

Hedviga spokojne zahúkala na Harryho z veľkej skrine a potom vyletela von oknom. Harry vedel, že čakala iba naňho a až potom sa vybrala na lov. Harry zaželal pani Weasleyovej dobrú noc, obliekol si pyžamo a vliezol do jednej z postelí. Vo vankúši bolo čosi tvrdé. Harry siahol dnu a vytiahol lepkavý fialovo-oranžový cukrík, v ktorom spoznal vracačku. V duchu sa usmial, prevrátil sa na bok a ihneď zaspal.

Vzápätí, aspoň tak sa to Harrymu zdalo, ho zobudilo čosi, čo znelo ako výstrel z dela, a prudko sa otvorili dvere. Harry si sadol, počul, ako sa so štrkotom odťahujú závesy, a do oboch očí mu udrelo oslepujúce slnečné svetlo. Zaclonil si ich jednou rukou a druhou beznádejne hmatal po okuliaroch.

„Čo je?“

„Nevedeli sme, že si už tu!“ zvolal vzrušený hlas a Harry dostal ostrý úder do hlavy.

„Ron, netrieskaj ho,“ bránil Harryho vyčítavý dievčenský hlas.

Harry našiel okuliare a nasadil si ich, no svetlo bolo také silné, že aj tak nič nevidel. Chvíľu sa nad ním týčil dlhý tieň, no keď zažmurkal, o chvíľu sa mu pohľad zaostril na vyškierajúceho sa Rona Weasleyho.

„V pohode?“

„Nikdy mi nebolo lepšie,“ odvetil Harry, šúchajúc si vrch hlavy, a klesol naspäť na podušku. „A ty?“

„Nie je to zlé,“ Ron si pritiahol jednu z kartónových škatúľ a sadol si na ňu. Hermiona sa usadila na peľasť Harryho postele. „Kedy si prišiel? Mama nám to povedala až teraz.“

„Asi o jednej ráno.“

„Čo muklovia? Boli k tebe slušní?“