Harry Potter a Polovičný princ

Bolo zatiahnuté, nepekný deň. Na dvore na nich čakalo jedno zo špeciálnych áut Ministerstva mágie, v akom sa už Harry raz viezol. Vonku si priťahovali plášte ku krku.

„Ako dobre, že ich ocko zase môže používať,“ tešil sa Ron a blahobytne sa rozťahoval. Keď sa auto hladko pohlo od Brlohu, Bill s Fleur im kývali z kuchynského okna. On, Harry, Hermiona a Ginny mali dosť miesta vzadu na širokom sedadle.

„Len si nezvykaj, to je iba kvôli Harrymu,“ prehodil ponad plece pán Weasley. Sedel s manželkou vpredu vedľa šoféra. Predné sedadlo pre spolujazdca sa poslušne roztiahlo na veľkosť dvojsedadlovej pohovky. „Dostal štatút najvyššieho zabezpečenia. A v Deravom kotlíku nám pribudne ďalšie bezpečnostné opatrenie.“

Harry nepovedal nič – nepáčila sa mu predstava, že by mal nakupovať obkľúčený celou armádou aurorov. Neviditeľný plášť si strčil do batoha a mal pocit, že ak je dobrý pre Dumbledora, mal by byť dobrý aj pre ministerstvo, hoci keď tak nad tým rozmýšľal, nebol si istý, či na ministerstve o jeho plášti vedia.

„Tak sme tu,“ o prekvapujúco krátky čas zahlásil šofér, ktorý prehovoril po prvý raz, keď spomalil na Charing Cross Road a zastali pred Deravým kotlíkom. „Mám tu na vás počkať. Neviete, ako dlho to potrvá?“

„Predpokladám, že zo dve hodiny,“ tipoval pán Weasley. „Ach, dobre, je tu!“

Harry rovnako ako pán Weasley vykukol cez okno a srdce mu poskočilo. Pred hostincom nečakali aurori, ale obrovská postava rokfortského hájnika Rubeusa Hagrida s čiernou bradou, v dlhom kabáte z bobrej kože. Ten sa pri pohľade na Harryho usmieval od ucha k uchu a nevšímal si vyľakané pohľady muklov.

„Harry!“ zahrmel a zovrel chlapca do svojho železného objatia, len čo vystúpil z auta. „Hrdozobec – čo táram, Suchoperutník – mal by si ho vidieť, Harry, jaký je šťastný, že je zase vonká na čerstvom vzduchu…“

„Teší ma, že je spokojný,“ usmieval sa Harry a masíroval si j rebrá. „Nevedeli sme, že ty si to bezpečnostné opatrenie!“

„Ja viem. Jako za starých čias, čo? Vieš, ministerstvo chcelo poslať zopár aurorov, ale Dumbledore povedal, že ja postačím,“ hrdo oznamoval Hagrid, vystrčil hruď a palce si zastrčil do vreciek. „Tak teda poďme… až po vás, Molly, Artur…“

Po prvý raz, odkedy si Harry pamätal, bol Deravý kotlík úplne prázdny. Zo starých známych zostal iba majiteľ Tom, vycivený a bezzubý. S nádejou na nich pozrel, keď vošli, no kým stihol niečo povedať, Hagrid dôležito oznamoval: „Dnes tadeto iba prechádzame, Tom, jasné? Rokfortské záležitosti, veď vieš.“

Tom smutne prikývol a pokračoval v utieraní pohárov. Harry, Hermiona, Hagrid a Weasleyovci prešli cez bar a vyšli na chladný malý dvor vzadu k smetiakom. Hagrid zdvihol ružový dáždnik a udrel ním na určitú tehlu v múre, ten sa okamžite rozostúpil a vznikol priechod do kľukatej uličky s kamennou dlažbou. Vošli do nej, zastali a obzerali sa.

Šikmá ulička sa zmenila. Farebné príťažlivé výklady s vystavenými knihami kúzel, prísadami do elixírov a kotlíkmi nebolo za plagátmi Ministerstva mágie ani vidieť. Na väčšine z týchto pochmúrnych fialových pútačov sa vnucovali okoloidúcim zväčšené verzie letných bezpečnostných pokynov ministerstva a na ostatných pohyblivé čiernobiele fotografie utečených smrťožrútov. Z výkladu najbližšej apatieky sa vyškierala Bellatrix Lestrangeová. Niekoľko okien bolo zatlčených doskami, vrátane cukrárne Floreana Fortescua. Na druhej strane sa na ulici vynoril celý rad ošarpaných stánkov. Na najbližšom, práve pred obchodom Flourisha a Blottsa, sa pod pásikavou fľakatou plachtou na kuse kartónu skvel nápis:

AMULETY – ÚČINNÉ PROTI VLKOLAKOM, DEMENTOROM A INFERIOM

Malý zúbožený čarodejník hrkotal pred okoloidúcimi plnými priehrštiami strieborných symbolov na retiazkach.

„Nechcete pre svoje malé dievčatko, madam?“ volal na pani Weasleyovú, keď prechádzali okolo, a vyškieral sa na Ginny. „Ochránite jej krásny krk!“

„Keby som bol v službe…“ nahnevane zazeral na kramára s amuletmi pán Weasley.

„Prosím ťa, len nezačni zatýkať, drahý, ponáhľame sa,“ pripomenula pani Weasleyová a nervózne nazerala do zoznamu. „Myslím, že najprv radšej poďme k madam Malkinovej, Hermiona chce nový slávnostný habit a Ronovi zo školského už hodný kus vytŕčajú nohy, a ty určite tiež potrebuješ nový, Harry, poriadne si vyrástol… tak, poďme…“

„Molly, nemá zmysel, aby sme k madam Malkinovej išli všetci,“ namietal pán Weasley. „Oni traja nech idú s Hagridom a my môžeme zatiaľ ísť k Flourishovi a Blottsovi a všetkým kúpiť knihy.“

„Ja neviem,“ znepokojene krútila hlavou pani Weasleyová, ktorá očividne váhala medzi túžbou vybaviť rýchlo nákupy a želaním držať všetkých pohromade. „Hagrid, myslíš…?“

„Neboj, Molly,“ upokojoval ju Hagrid, „so mnou sa im nič nestane,“ a zakýval jej chlpatou rukou veľkou ako vrchnák smetiaka. Nezdalo sa však, že by bola pani Weasleyová celkom presvedčená, ale dovolila, aby sa rozdelili, a ponáhľala sa s manželom a Ginny k Flourishovi a Blottsovi, kým Harry, Ron, Hermiona a Hagrid sa pobrali k madam Malkinovej.