Harry Potter a Polovičný princ

„Horace,“ začal Dumbledore, takže sa Harry nemusel vyjadriť k predchádzajúcej otázke, „má rád komfort. A má rád aj spoločnosť slávnych, úspešných a mocných. Rád si namýšľa, že týchto ľudí ovplyvňuje. Nikdy nechcel trón zaujať sám. Radšej má kreslo v pozadí – vieš, je tam viac miesta. Na Rokforte si vždy vyberal obľúbencov, niekedy pre ich ctižiadosť alebo inteligenciu, občas pre ich šarm alebo talent, a mal akúsi záhadnú schopnosť vyberať tých, ktorí to raz dotiahnu veľmi ďaleko vo svojich odboroch. Horace si vytvoril akýsi klub obľúbencov. Jeho jadrom bol on, navzájom ich zoznamoval, vytváral medzi jeho členmi užitočné kontakty a vždy z toho napokon získal nejaký prospech, či už škatuľku obľúbeného kandizovaného ananásu, alebo príležitosť o d p o r u č i ť ďalšieho asistenta do Kancelárie pre vzťahy s raráškami.“

Harrymu sa odrazu v hlave veľmi živo vynoril veľký napuchnutý pavúk, ktorý okolo seba tká sieť, tu a tam potiahne nitku, aby dostal veľké šťavnaté muchy bližšie.

„Toto všetko ti nehovorím preto, aby som ťa popudil proti Horaceovi, alebo, ako ho teraz musíme volať – profesorovi Slughornovi – ale preto, aby si sa mal na pozore. Nepochybne sa pokúsi získať aj teba, Harry. Bol by si klenotom jeho zbierky: chlapec, ktorý prežil… či ako ťa v poslednom čase volajú – vyvolený.“

Vtom Harry pocítil chlad, ktorý nijako nesúvisel s okolitou hmlou. Pripomenulo mu to slová, ktoré počul pred pár týždňami, slová, ktoré mali preňho strašný a osobitný význam: Ani jeden nemôže žiť, keď je ten druhý nažive…

Dumbledore zastal pri kostole, popri ktorom predtým prechádzali.

„Toto bude stačiť, Harry. Chyť sa mojej ruky.“

Tentoraz bol Harry pripravený na premiestňovanie, ale aj tak sa mu zdalo nepríjemné. Keď tlak povolil a on znovu chytil dych, stál na vidieckej ceste vedľa Dumbledora a hľadel na pokrivenú siluetu svojej druhej najobľúbenejšej budovy na svete – Brlohu. Napriek pocitu hrôzy, ktorý sa ho pred chvíľou zmocnil, pohľad naň mu mimovoľne zdvihol náladu. Je tam Ron… aj pani Weasleyová, najlepšia kuchárka, akú pozná…

„Ak dovolíš, Harry,“ oslovil ho Dumbledore, keď prešli cez bránku, „kým sa rozlúčime, rád by som s tebou prehovoril pár slov medzi štyrmi očami. Povedzme tu?“

Dumbledore ukázal na schátraný kamenný prístavok, kde mávali Weasleyovci metly. Trochu zmätený Harry vošiel za Dumbledorom za vŕzgajúce dvere do priestoru menšieho než priemerná skriňa. Dumbledore rozsvietil koniec prútika, takže poslúžil ako baterka, a usmieval sa na Harryho.

„Prepáč, že to spomínam, Harry, ale teší ma a som trochu hrdý na to, ako zvládaš to všetko, čo sa udialo na ministerstve. Dovoľ mi, aby som ti povedal, že Sirius by bol iste na teba pyšný.“

Harry preglgol. Nevychádzal z neho hlas. Myslel si, že rozhovor o Siriusovi nezvládne. Dosť ho boleli už len slová strýka Vernona, keď sa spýtal: „Jeho krstný otec je mŕtvy?“ a ešte horšie mu bolo z toho, ako ľahostajne vyslovil Siriusovo meno Slughorn.

„Bolo to kruté,“ zašepkal Dumbledore, „že ste so Siriusom boli tak krátko. Brutálny koniec vzťahu, ktorý mohol byť dlhý a šťastný.“

Harry prikývol a uprene hľadel na pavúka, ktorý teraz liezol Dumbledorovi po klobúku. Videl, že Dumbledore ho chápe, možno má dokonca podozrenie, že kým neprišiel jeho list, Harry skoro celý čas u Dursleyovcov iba ležal na posteli, odmietal jedlo a hľadel na zahmlené okno plné mrazivej prázdnoty, ktorú si zvykol spájať s dementormi.

„Je to jednoducho ťažké,“ prehovoril Harry napokon potichu, „keď si uvedomím, že už mi viac nenapíše.“

Oči ho zrazu začali páliť a zažmurkal. Cítil sa hlúpo za to, že to priznal, no skutočnosť, že mimo Rokfortu má niekoho, komu záleží na tom, čo s ním je, skoro akoby rodiča, bolo na objavení krstného otca skoro to najlepšie… a teraz mu už sovia pošta nikdy tú útechu neprinesie…

„Sirius pre teba predstavoval veľa toho, čo si nikdy predtým nepoznal,“ láskavo povedal Dumbledore. „Prirodzene, tá strata je zničujúca…“

„No u Dursleyovcov,“ prerušil ho Harry a hlas mu zosilnel, „som si uvedomil, že sa nemôžem uzavrieť ani sa poddať. To by Sirius nechcel, však? Aj tak je život krátky… pozrite na madam Bonesovú, Emmeline Vanceovú… ďalší by som mohol byť ja, nie? Ak by to tak naozaj malo byť,“ vravel oduševnene a hľadel priamo do Dumbledorových modrých očí, ktoré sa leskli vo svetle z prútika, „tak sa postarám, aby som vzal so sebou čo najviac smrťožrútov, a Voldemorta tiež, ak to zvládnem.“

„Hovoríš ako pravý syn svojich rodičov a Siriusov krstný syn!“ odvetil mu Dumbledore a schvaľujúco potľapkal Harryho po chrbte. „Skladám pred tebou klobúk – alebo vlastne zložil by som, keby som sa nebál, že ťa zasypem pavúkmi.

A teraz, Harry, s tým súvisí jedna vec… Predpokladám, že si uplynulé dva týždne čítal Denného Proroka.“

„Áno,“ pritakal Harry a srdce sa mu roztĺklo rýchlejšie.

„V tom prípade vieš, že to ani nemožno nazvať únikom ako skôr záplavou informácií o tvojom dobrodružstve v Sieni proroctva.“

„Áno,“ zopakoval Harry. „A teraz každý vie, že ja som ten…“