Harry Potter a Polovičný princ

„Nie, nevedia to,“ prerušil ho Dumbledore. „Iba dvaja ľudia na svete poznajú celý obsah proroctva o tebe a lordovi Voldemortovi, a obaja stoja v tejto páchnucej, zapavúčenej kôlni. No mnohí sa správne dovtípili, že Voldemort poslal svojich smrťožrútov ukradnúť proroctvo a že to proroctvo sa týka teba.

Zrejme sa nemýlim, ak predpokladám, že si nikomu nepovedal, čo hovorilo to proroctvo?“

„Nie, nepovedal,“ potvrdil Harry.

„Celkove je to múdre rozhodnutie,“ odobril ho Dumbledore. „Hoci si myslím, že by si sa s tým mal zveriť svojim priateľom pánu Ronaldovi Weasleymu a slečne Hermione Grangerovej. Áno,“ pokračoval, keď sa Harry zatváril prekvapene, „myslím, že by to mali vedieť. Ubližuješ im, keď si sa im nezveril s niečím takým dôležitým.“

„Nechcel som…“

„… ich znepokojiť či vyľakať?“ Dumbledore hľadel na Harryho ponad polmesiačikovité okuliare. „Alebo sa možno priznať, že aj ty si znepokojený a vyľakaný? Potrebuješ priateľov, Harry. Ako si správne povedal, Sirius by nechcel, aby si sa uzavrel.“

Harry nepovedal nič, ale Dumbledore zrejme ani nečakal odpoveď. Namiesto toho pokračoval: „Teraz k inej, i keď súvisiacej téme. Chcel by som ti tento rok dávať súkromné hodiny.“

„Súkromné hodiny? Vy, pán profesor?“ prekvapene hlesol Harry, ktorého to prebralo zo zamysleného mlčania.

„Áno. Myslím, že je načase, aby som sa väčšmi podieľal na tvojom vzdelávaní.“

„A čo ma budete učiť, pán profesor?“

„Trošku z toho a trošku z tamtoho,“ ľahkovážne odvetil Dumbledore.

Harry s nádejou čakal, ale Dumbledore to ďalej nerozvádzal, nuž sa spýtal na niečo iné, čo ho znepokojovalo.

„Ak sa budem učiť s vami, skončia sa moje hodiny oklumencie u Snapa, však?“

„U profesora Snapa, Harry. Áno, skončia.“

„Fajn,“ odľahlo Harrymu, „lebo boli…“

Zmĺkol a dával si pozor, aby nepovedal, čo si naozaj myslí.

„Myslím, že slovo fiasko by to vystihovalo,“ prikývol Dumbledore.

Harry sa zasmial.

„To znamená, že odteraz sa už s profesorom Snapom veľmi stretávať nebudem,“ povedal, „lebo on mi nedovolí pokračovať v elixíroch, ak na VČÚ nezískam vynikajúce hodnotenie, a viem, že to som nedosiahol.“

„Nehádž flintu do žita, kým sovy nepriletia,“ vážne povedal Dumbledore. „A keď tak o tom uvažujem, malo by sa tak stať už dnes. A ešte dve veci, Harry, kým sa rozlúčime.

Po prvé, chcem, aby si odteraz stále nosil pri sebe neviditeľný plášť. Aj v Rokforte. Pre každý prípad, rozumel si?“

Harry prikývol.

„A po druhé, kým budeš tu, Brloh má to najvyššie zabezpečenie, aké môže Ministerstvo mágie poskytnúť. Molly a Arturovi tieto opatrenia spôsobili isté ťažkosti – napríklad všetku ich poštu ešte pred doručením prezerajú na ministerstve. Vôbec sa však nesťažujú, pretože im záleží iba na tvojej bezpečnosti. Bola by to veľká nevďačnosť, keby si riskoval krk, zakiaľ si u nich.“

„Rozumiem,“ rýchlo odvetil Harry.

„Tak teda dobre,“ Dumbledore otvoril dvere kôlne a vyšiel na dvor. „Vidím, že v kuchyni sa svieti. Už nemôžeme Molly dlhšie pripravovať o šancu zalamovať nad tebou rukami, aký si chudý.“

5 Plný dom flirty

Harry a Dumbledore podišli k zadnému vchodu do Weassleyovie Brlohu, kde sa povaľovala dobre známa kopa gumákov a hrdzavých kotlíkov. Zo vzdialeného kurína k Harrymu doliehalo tiché pípanie ospanlivých kureniec. Dumbledore tri razy zaklopal a Harry postrehol náhly pohyb za kuchynským oknom.

„Kto je tam?“ ozval sa rozrušený hlas a Harry spoznal pani Weasleyovú. „Ohláste sa.“

„To som ja, Dumbledore, a vediem Harryho.“

Dvere sa ihneď otvorili. Stála v nich pani Weasleyová, nízka, bucľatá, v starom zelenom župane.

„Harry, môj drahý! Prepána, Albus, ale ste ma vyľakali. Veď ste hovorili, že skôr ako ráno vás nemáme čakať.“

„Mali sme šťastie,“ vysvetľoval Dumbledore a viedol Harryho dnu. „Predstavte si, že Slughorn sa dal presvedčiť ľahšie, než som čakal. Harryho práca, pravdaže. Á, zdravím, Nymphadora!“

Harry sa obzrel a videl, že pani Weasleyová napriek neskorej nočnej hodine nie je sama. Za stolom sedela mladá čarodejnica s bledou srdiečkovou tvárou, s vlasmi myšacej farby a dlaňami zvierala veľkú šálku.

„Dobrý večer, pán profesor. Čau, Harry.“

„Ahoj, Tonksová.“

Harrymu sa zdala vyčerpaná, ba chorá, a usmievala sa trochu nútene. Bez krikľavoružových vlasov vyzerala oveľa fádnejšie.

„Ja už radšej pôjdem,“ rýchlo vstávala a prehodila si na plecia plášť. „Ďakujem za čaj a súcit, Molly.“

„Kvôli nám neodchádzaj,“ zdvorilo ju zdržiaval Dumbledore. „Ja nemôžem zostať, musím prediskutovať s Rufusom Scrimgeourom nejaké neodkladné záležitosti.“

„Nie, nie, už musím ísť,“ trvala na svojom Tonksová, ale nehľadela pritom Dumbledorovi do očí. „Dobrú…“

„Zlatko, mohla by si prísť cez víkend na večeru, príde aj Remus a Divooký…“

„Nie, vážne, Molly… ale ďakujem… dobrú noc všetkým.“

Tonksová rýchlo vyšla popri Harrym a Dumbledorovi na dvor, pár krokov za prahom sa zvrtla a zmizla. Harry si všimol, že pani Weasleyová sa zatvárila znepokojene.

„Takže sa uvidíme na Rokforte, Harry,“ povedal Dumbledore. „Dávaj na seba pozor. Služobník, Molly.“