Harry Potter a Polovičný princ

„Áno,“ odvetil zadýchaný Malfoy. „Rovno pod vaším nosom a vy ste o tom vôbec nevedeli!“

„Geniálne,“ ocenil Dumbledore. „A predsa… odpusť mi… kde sú teraz? Zdá sa, že ti nepomáha nikto.“

„Stretli sa s vašimi strážami. Dolu s nimi bojujú. Onedlho budú tu… ja som šiel napred. Ja… musím splniť jednu úlohu.“

„No tak potom do toho, urob to, chlapče,“ zašepkal Dumbledore.

Nastalo ticho. Harry uväznený vo vlastnom nehybnom a neviditeľnom tele hľadel na tých dvoch a naťahoval uši, či nezačuje v diaľke bojovú haravaru smrťožrútov, a Draco Malfoy pred ním nerobil nič, iba sa díval na Albusa Dumbledora, ktorý sa napodiv usmieval.

„Draco, Draco, ty nie si zabijak.“

„Ako to viete?“ ihneď reagoval Malfoy.

Zrejme si uvedomil, ako detinsky tie slová vyzneli, a Harry videl aj v tom zelenkavom svetle, že sa začervenal.

„Vy neviete, čoho som schopný,“ vyhlásil Malfoy energickejšie, „vy neviete, čo som urobil!“

„Ale áno, viem,“ miernym tónom ho ubezpečoval Dumbledore. „Takmer si zabil Katie Bellovú a Ronalda Weasleyho. Celý rok si sa čoraz zúfalejšie pokúšal zabiť mňa. Odpusť mi, Draco, ale boli to chabé pokusy… ak mám byť úprimný, také chabé, že rozmýšľam, či si do toho naozaj vložil dušu.“

„Ale áno!“ rázne vyhlásil Malfoy. „Pracoval som na tom celý rok, a dnes večer…“

Niekde v hĺbke hradu Harry začul tlmený výkrik. Malfoy zmeravel a obzrel sa.

„Niekto statočne bojuje,“ nenútene poznamenal Dumbledore. „Ale ty si hovoril… áno, podarilo sa ti voviesť smrťožrútov do mojej školy, čo som, priznávam, považoval za nemožné… ako si to urobil?“

No Malfoy mlčal: stále načúval, čo sa deje dolu, a zdalo sa, že je rovnako nehybný ako Harry.

„Asi by si mal tú úlohu ďalej plniť sám,“ navrhol Dumbledore. „Čo ak tvoje posily odrazili moji strážcovia? Ako si možno zistil, dnes večer sú tu aj členovia Fénixovho rádu. A napokon, ani nepotrebuješ pomoc… práve teraz nemám prútik… a nemôžem sa brániť.“

Malfoy iba naňho hľadel.

„Vidím, že sa bojíš konať, kým sa k tebe nepripoja,“ vľúdne pokračoval Dumbledore, keď sa Malfoy ani nepohol, ani nič nepovedal.

„Nebojím sa!“ zavrčal napokon, hoci sa nechystal ublížiť Dumbledorovi. „To vy by ste sa mali báť!“

„Ale prečo? Myslím, že ty ma nezabiješ, Draco. Zabíjanie nie je také jednoduché, ako si tí nevinní myslia… tak mi povedz, kým čakáme na tvojich priateľov… ako si ich sem prepašoval? Zdá sa, že ti to trvalo dlho, kým si prišiel na spôsob, ako to urobiť.“

Malfoy vyzeral, akoby potláčal nutkanie kričať alebo vracať. Preglgol a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol, mračil sa na Dumbledora a mieril prútikom priamo na jeho srdce. Potom, akoby sa tomu nemohol ubrániť, prehovoril: „Opravil som pokazenú skrinku zmiznutia, ktorú roky nikto nepoužíval. Tú, v ktorej sa vlani stratil Montague.“

„Áááá.“

Dumbledorov povzdych bol napoly stonom. Na chvíľu zavrel oči.

„To bolo múdre… Predpokladám, že má pár?“

„Tá druhá je u Borgina a Burkesa,“ vravel Malfoy. „A medzi nimi je priechod. Povedal mi to Montague, lebo keď uviazol v tej rokfortskej, ocitol sa v ničote, ale niekedy počul, čo sa deje v škole, a niekedy, čo sa deje v obchode, ako keby skrinka putovala medzi nimi, no jeho nikdy nikto nepočul… až sa mu nakoniec podarilo premiestniť sa, hoci nikdy nerobil skúšky. Skoro pritom umrel. Všetci to považovali za úžasné dobrodružstvo, no iba ja som si uvedomil, čo to znamená – ani Borgin to nevedel – to ja som na to prišiel, že by cez tie skrinky mohla viesť cesta do Rokfortu, keby som tú pokazenú opravil.“

„Veľmi dobre,“ šepkal Dumbledore. „Takže smrťožrúti mohli prejsť od Borgina a Burkesa do školy a pomôcť ti… šikovný plán, veľmi šikovný plán… a, ako hovoríš, rovno mne pod nosom…“

„Áno,“ bolo to zvláštne, ale Malfoy ako keby čerpal odvahu z Dumbledorovej chvály, tešila ho. „To veru bol!“

„Lenže boli chvíle,“ pokračoval Dumbledore, „keď si si nebol istý, že skrinku opravíš, však? A tak si sa uchýlil k surovým a zle odhadnutým činom – poslal si mi prekliaty náhrdelník, ktorý sa určite musel dostať do nesprávnych rúk… otrávil medovinu, ktorá sa ku mne mohla dostať len veľkou náhodou…“

„Áno, no aj tak ste stále nevedeli, kto je za tým, však?“ uškŕňal sa Malfoy, keď sa Dumbledore trochu zošmykol po múre, lebo sily ho očividne opúšťali, a Harry bezvýsledne, mlčky bojoval proti čaru, ktoré ho zväzovalo.

„Vlastne som si bol istý, že si to ty,“ povedal Dumbledore.

„Tak teda prečo ste ma nezastavili?“ spytoval sa Draco.

„Usiloval som sa. Profesor Snape na môj príkaz dával na teba pozor.“

„On to nerobil na váš príkaz, sľúbil to mojej matke…“

„Samozrejme, to povedal tebe, Draco, ale…“

„Je to dvojitý agent, vy starý hlupák, nepracuje pre vás. Vy si to iba myslíte!“

„V tom sa naše názory líšia, Draco. Ja náhodou profesorovi Snapovi verím…“