Harry Potter a Polovičný princ

„Ak mi pomôžete ho podoprieť,“ nepočúval ju Harry, „myslím, že ho dostaneme dnu…“

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Dumbledore. „Rosmerta, čo je?“

„Te-temné znamenie, Albus.“

A ukázala na oblohu smerom k Rokfortu. Pri tých slovách Harryho zaplavila hrôza… otočil sa a pozrel ta.

Viselo tam – na oblohe nad školou. Planúca zelená lebka s hadom namiesto jazyka, znamenie smrťožrútov, ktoré zanechávali vždy, keď vošli do nejakej budovy… všade, kde vraždili…

„Kedy sa zjavilo?“ spýtal sa Dumbledore a usiloval sa vstať, pričom bolestivo zovrel Harryho plece.

„Muselo to byť pred pár minútami, lebo keď som púšťala mačku von, ešte tam nebolo, no len čo som vyšla na poschodie…“

„Musíme sa ihneď vrátiť do hradu,“ povedal Dumbledore. „Rosmerta, potrebujeme sa ta nejako dopraviť,“ a hoci sa trochu tackal, zdalo sa, že má situáciu pod kontrolou, „… metly…“

„Mám dve za barom,“ hovorila vyľakane. „Mám po ne zabehnúť?“

„Nie, to vybaví Harry.“

Harry ihneď zdvihol prútik.

„Accio, Rosmertine metly!“

Vzápätí niečo hlasne buchlo, vchodové dvere do hostinca sa otvorili a na ulicu vyleteli dve metly a uháňali k Harrymu, zastali vedľa neho vo výške pása a trochu sa chveli.

„Rosmerta, prosím ťa, pošli správu na ministerstvo,“ požiadal Dumbledore a vysadol na bližšiu metlu. „Možnože na Rokforte ešte nikto nevie, že sa niečo stalo… Harry, prehoď si na seba neviditeľný plášť.“

Harry vytiahol neviditeľný plášť z vrecka, prehodil ho cez seba a vysadol na metlu. Madam Rosmerta sa už tackavo vracala do svojho hostinca, Harry s Dumbledorom sa odrazili od zeme a vzniesli sa do vzduchu. Počas letu Harry úkosom hľadel na Dumbledora pripravený ho zachytiť, keby padal, ale zdalo sa, že pohľad na Temné znamenie pôsobil na Dumbledora ako povzbudzujúci prostriedok – skláňal sa nad metlou a nespúšťal oči z Temného znamenia, dlhé strieborné vlasy a brada v nočnom vzduchu viali za ním. Harry tiež hľadel na lebku a strach v ňom rástol ako jedovatá bublina, zvieral mu pľúca a všetky ostatné nepríjemné pocity vypudzoval z mysle…

Ako dlho boli preč? Vyprchalo už medzitým Ronovo, Hermionino a Ginnino šťastie? Rozsvietilo sa Temné znamenie nad školou pre niektorého z nich? Alebo pre Nevilla, či Lunu, alebo iného člena DA? A ak áno… on im predsa kázal, aby hliadkovali na chodbách, on od nich žiadal, aby opustili bezpečie svojich postelí… zase bude zodpovedný za smrť priateľa?

Keď leteli nad tmavou kľukatou cestou, po ktorej predtým odchádzali, Harry aj vo svišťaní nočného vzduchu v ušiach počul, ako si Dumbledore zase niečo mrmle v nejakom čudnom jazyku. Pomyslel si, že pochopil, prečo to robí, lebo len čo preleteli ponad hraničný múr do areálu, pocítil, ako sa metla pod ním zatriasla. Dumbledore odstraňoval čary, ktorými uzavrel hrad, aby mohli rýchlo vojsť. Temné znamenie sa ligotalo rovno nad Astronomickou vežou, najvyššou na hrade. Znamenalo to, že tam je niekto mŕtvy?

Dumbledore už preletel ponad hradby s cimburím a zosadal. Harry vzápätí pristál vedľa neho a obzeral sa.

Hradby boli pusté, vchod k točitému schodisku do hradu zavretý. Nikde ani stopy po zápase, boji o život, ani telá.

„Čo to znamená?“ spýtal sa Harry Dumbledora a pozrel na zelenú lebku s hadím jazykom, ktorá sa zlovestne ligotala nad nimi. „Je to skutočné znamenie? Naozaj bol niekto…?“

V slabom zelenom svetle Harry videl, že Dumbledore sa očernetou rukou drží za hruď.

„Choď zobudiť Severusa,“ slabo, ale jasne požiadal Dumbledore. „Povedz mu, čo sa stalo, a priveď ho ku mne. Nerob nič iné, s nikým iným sa nerozprávaj a neskladaj si plášť. Počkám tu.“

„Ale…“

„Prisahal si mi, že ma vo všetkom poslúchneš, Harry. Choď!“

Harry sa ponáhľal k točitému schodisku, no len čo chytil železný kruh na dverách, na druhej strane začul rýchle kroky. Obzrel sa na Dumbledora, ktorý mu naznačil, aby ustúpil. Harry cúval a pritom vytiahol prútik.

Dvere sa zrazu rozleteli, niekto cez ne vyletel a vykríkol: „Expelliarmus!“

Harryho telo okamžite stuhlo a znehybnelo a cítil, ako padá k stene veže, kde zostal opretý ako nejaká socha, neschopný pohnúť sa či rozprávať. Nechápal, ako sa to stalo – expelliarmus predsa nie je znehybňujúce kúzlo…

Potom vo svetle znamenia videl, ako Dumbledorov prútik letí ponad okraj hradby a pochopil… Dumbledore potichu znehybnil Harryho a tá sekunda potrebná na uskutočnenie toho kúzla ho pripravila o šancu brániť sa.

Dumbledore stál opretý o hradby, veľmi biely v tvári, no nebolo na ňom vidieť ani stopy paniky či úzkosti. Iba hľadel na osobu, čo ho odzbrojila, a povedal: „Dobrý večer, Draco.“

Malfoy podišiel dopredu a rýchlo sa obzeral, či sú s Dumbledorom sami. Pohľad mu padol na druhú metlu.

„Kto je tu ešte?“

„Tú otázku by som mohol položiť aj ja. Alebo konáš sám?“

Harry v zelenkavej žiare znamenia videl, ako sa Malfoyove bledé oči znova preniesli na Dumbledora.

„Nie,“ povedal. „Mám aj podporu. Dnes večer sú vo vašej škole smrťožrúti.“

„No toto,“ vravel Dumbledore, akoby mu Malfoy ukazoval nejaký ambiciózny školský projekt. „Naozaj výborne. Tak si teda našiel spôsob, ako ich sem vpustiť?“