Harry Potter a Polovičný princ

Harry sa celý triasol a chvíľu si myslel, že Dumbledore možno nevlezie do loďky, lebo sa trochu zatackal. Všetko úsilie ho zrejme stálo udržiavanie ochranného plamenného prstenca okolo nich. Harry ho podoprel a pomohol mu sadnúť si. Keď už sedeli obaja bezpečne vtisnutí zase v loďke, tá sa začala kĺzať po čiernej vode, vzďaľovať sa od skaly, obkolesená ohnivým kruhom, a zdalo sa, že inferiovia, ktorí sa hmýrili okolo nich, sa neodvažujú vynoriť nad hladinu.

„Pán profesor,“ vyľakane vyhŕkol Harry, „pane, ja som zabudol na oheň… išli po mne a ja som spanikáril…“

„To je celkom pochopiteľné,“ šepkal Dumbledore. Harry sa vyľakal, aký slabý je jeho hlas.

Trochu to buchlo, keď dorazili k brehu, Harry vyskočil z loďky a rýchlo sa otočil, aby pomohol Dumbledorovi. Len čo riaditeľ zastal oboma nohami na brehu, nechal ruku s prútikom klesnúť, ohnivý prstenec zmizol, ale inferiovia sa už z vody nevynorili. Lodička znovu klesla na dno, reťaz s cvengotom a rinkotom skĺzla naspäť do jazera. Dumbledore si zhlboka vzdychol a oprel sa o stenu jaskyne.

„Som slabý…“ povedal.

„Nebojte sa, pán profesor,“ upokojoval ho Harry, sám znepokojený tým, aký je Dumbledore mimoriadne bledý a vyzerá vyčerpane. „Nebojte sa, dostanem nás naspäť… oprite sa o mňa…“

Prehodil si Dumbledorovu zdravú ruku okolo pliec, viedol riaditeľa naspäť okolo jazera a prebral na seba skoro celú ťarchu jeho tela.

„Tá ochrana… bola nakoniec… dobre vymyslená,“ slabým hlasom prehovoril Dumbledore. „Sám by to nikto nezvládol… bol si dobrý Harry, šikovný…“

„Teraz nerozprávajte,“ radil mu Harry, lebo sa zľakol, ako nezreteľne Dumbledore rozpráva, ako vlečie nohy za sebou, „šetrite si energiu… onedlho sme vonku…“

„Priechod bude zase zavretý… môj nôž…“

„Netreba, ja som sa oškrel na skale,“ rozhodne vravel Harry, „iba mi povedzte, kde…“

„Tu…“

Harry si obtrel odratú ruku o kameň, a keď skala dostala svoj podiel krvi, ihneď sa znova otvorila. Prešli cez vonkajšiu jaskyňu a Harry pomohol Dumbledorovi do ľadovej morskej vody vypĺňajúcej puklinu v skale.

„Bude to v poriadku, pán profesor,“ opakoval Harry znova a znova, lebo väčšmi než Dumbledorov slabý hlas ho znepokojovalo jeho mlčanie. „Už sme skoro tam… Môžem nás premiestniť oboch… nebojte sa…“

„Nebojím sa, Harry,“ prehovoril Dumbledore a hlas mal trochu silnejší napriek mrazivej vode. „Som s tebou.“

27 Veža zasiahnutá bleskom

Konečne boli pod hviezdnatou oblohou, Harry zdvihol Dumbledora na najbližší balvan a potom ho postavil. Premočený a v triaške však stále držal celú ťarchu Dumbledorovho tela, ale tak ako ešte nikdy v živote sa teraz sústredil na cieľ: Rokville. Zavrel oči, čo najpevnejšie chytil Dumbledorovu ruku a znovu okúsil ten nepríjemný pocit, akoby ho celého niečo stískalo.

Vedel, že sa to podarilo, ešte než otvoril oči – slaná vôňa a morský vetrík zmizli. Obaja stáli uprostred tmavej rokvillskej hlavnej ulice, triasli sa a kvapkala z nich voda. Na jeden hrozný okamih sa Harrymu zazdalo, že sa k nemu spoza obchodov zakrádajú ďalší inferiovia, ale zažmurkal a videl, že nič sa nehýbe, všade bolo ticho a úplná tma, okrem zopár rozsvietených pouličných lámp a okien na poschodí.

„Zvládli sme to, pán profesor!“ namáhavo zašepkal Harry a odrazu si uvedomil, že cíti pálčivú bodavú bolesť v hrudi. „Podarilo sa to! Máme horcrux!“

Dumbledore sa zakolísal a oprel oňho. Na chvíľu si Harry myslel, že jeho nešikovné premiestnenie vyviedlo Dumbledora z rovnováhy, potom vo svetle vzdialenej pouličnej lampy uvidel jeho tvár, takú bledú a skľúčenú ako ešte nikdy.

„Pán profesor, je vám dobre?“

„Bolo mi už aj lepšie,“ slabým hlasom odvetil Dumbledore a pokúsil sa o úsmev. „Tá tekutina nebola práve zdravý nápoj…“

Na Harryho zdesenie Dumbledore klesol na zem.

„P-pane, už je dobre, dáte sa do poriadku, nebojte sa…“

Zúfalo sa obzeral, akoby hľadal pomoc, no nevidel nikoho a nemyslel na nič iné, iba ako rýchlo dostať Dumbledora do nemocničného krídla.

„Musím vás dostať do školy, pán profesor… madam Pomfreyová…“

„Nie,“ pokrútil hlavou Dumbledore. „Ja… potrebujem profesora Snapa… ale myslím, že teraz sa nevládzem ponáhľať…“

„Dobre… tak počúvajte, zaklopem na nejaké dvere, nájdem miesto, kde budete môcť zatiaľ zostať… a potom zabehnem po madam…“

„Severus,“ jasne povedal Dumbledore. „Potrebujem Severusa…“

„Tak teda dobre, Snapa… ale musím vás tu na chvíľu nechať, aby….“

No kým sa Harry stihol pohnúť, začul kroky. Srdce mu podskočilo od radosti – niekto ich videl, niekto vie, že potrebujú pomoc, a keď sa obzrel, uvidel madam Rosmertu bežať k nim dolu ulicou v huňatých papučkách na vysokých podpätkoch a v hodvábnom župane s vyšívanými drakmi.

„Videla som vás primiestniť sa, keď som zaťahovala závesy. Chvalabohu, chvalabohu. Nevedela som, čo… ale čo sa stalo Albusovi?“

Zadychčaná zastala a s vyvalenými očami hľadela na Dumbledora.

„Je zranený,“ povedal Harry. „Madam Rosmerta, môže ísť k Trom metlám, kým pôjdem do školy po pomoc?“

„Nemôžeš tam ísť sám! Ty nevieš…? Nevidel si?“