Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry nechcel prísť o zábavu, no keď druhá soška len tesne minula jeho ľavé ucho, zvážil, že bude naozaj lepšie, keď riešenie tejto situácie prenechá pánovi Weasleymu. Vošiel do ohňa, ešte raz sa obzrel ponad plece a zvolal „Brloh!“. Zazrel ešte pána Weasleyho, ako pomocou prútika vyrazil strýkovi Vernonovi z ruky tretiu sošku, tetu Petuniu, ako leží na Dudleym a vrieska z plných pľúc, a Dudleyho jazyk, ktorý sa vlnil ako obrovský klzký pytón. No potom sa prudko rozkrútil a obývačka Dursleyovcov zmizla vo víre smaragdovozelených plameňov.

5 Weasleyovské výmysly a vynálezy

Harry sa s lakťami pritisnutými k bokom krútil čoraz rýchlejšie, vôkol neho sa mihali rozmazané kozuby, no keďže mu začínalo byť zle od žalúdka, radšej zatvoril oči. Po chvíli konečne zacítil, že spomaľuje, rozhodil rukami a včas zastal, aby nevypadol z kuchynského kozubu Weasleyovcov hlavou napred.

„Zjedol to?“ opýtal sa nedočkavo Fred a vystrel ruku, aby pomohol Harrymu.

„Hej,“ odvetil Harry, keď vstal. „Čo to bolo?“

„Jazykoplazé karamelky,“ uškrnul sa Fred. „To sme vymysleli s Georgeom a celé leto sme hľadali niekoho, na kom by sme ich vyskúšali...“

Úzka kuchynka sa otriasala hurónskym rehotom. Harry sa obzrel a zbadal, že za starým dreveným stolom sedia okrem Rona a Georgea ešte dvaja červenovlasí mladíci, ktorých síce nikdy nevidel, no hneď vedel, o koho ide: nemohol to byť nik iný ako Bill a Charlie, Ronovi najstarší bratia.

„Tak ako, Harry?“ opýtal sa ho ten, čo sedel bližšie k nemu, podal mu obrovskú ruku, a keď ju Harry potriasol, zacítil stvrdnutú, mozoľnatú kožu. Podľa toho poznal, že je to Charlie, ktorý pracuje s drakmi v Rumunsku. Charlie mal podobnú postavu ako dvojičky a na rozdiel od Rona s Percym, ktorí boli vysokí a chudí, bol nižší a mohutnejší. Na širokej, dobrosrdečnej, vetrom ošľahanej tvári mal toľko pieh, že to vyzeralo, akoby ju mal opálenú, ruky samý sval a na jednom ramene mu svietila veľká, lesklá popálenina.

Bill vstal, usmial sa a tiež podal Harrymu ruku. Bill ho dosť prekvapil. Harry o ňom vedel, že pracuje pre čarodejnícku Gringottbanku a že bol kedysi na Rokforte hlavným prefektom; preto si ho predstavoval ako staršiu obdobu Percyho, ktorý neznášal, keď niekto porušoval školský poriadok a hrozne rád všetkých dirigoval. Bill bol však na rozdiel od neho – ťažko nájsť priliehavejšie slovo – suprový. Bol vysoký, mal dlhé vlasy zopnuté do chvosta a v uchu náušnicu, na ktorej sa hompáľal tesák nejakého zvieraťa. V tomto oblečení by veľmi dobre zapadol na nejakom rockovom koncerte, Harrymu však neuniklo, že čižmy, čo mal obuté, neboli z hovädzej, ale dračej kože.

Skôr než stihol niekto z nich prehovoriť, ozvalo sa tlmené puknutie a pri Georgeovom pleci sa z čista jasna zjavil pán Weasley. Harry ho takého nahnevaného ešte nevidel.

„To nebolo ani trochu smiešne, Fred!“ kričal. „Čo ste to tomu muklovskému chlapcovi podstrčili?“

„Nič som mu nepodstrčil,“ bránil sa Fred a diabolsky sa pritom uškrnul. „Náhodou mi to vypadlo... Načo to jedol, kto mu to kázal?“

„Ty si to urobil úmyselne!“ oboril sa naňho pán Weasley. „Vedel si, že to zje, vedel si, že má diétu...“

„A pokiaľ mal jazyk?“ nedočkavo sa vyzvedal George.

„Kým mi jeho rodičia dovolili, aby som mu ho zmenšil, narástol niečo vyše metra!“

Harry s ostatnými Weasleyovcami sa až tak prehýbali od smiechu.

„Neviem, čo je na tom smiešne!“ hneval sa pán Weasley. „Takéto správanie zhoršuje čarodejníckomuklovské vzťahy! Polovicu života bojujem proti zlému zaobchádzaniu s muklami a moji vlastní synovia...“

„Nedali sme mu to preto, že je mukel!“ ohradil sa Fred urazene.

„Dali sme mu to preto, že je to primitívny magor,“ dodal George. „Je tak, Harry?“

„Áno, pán Weasley, majú pravdu,“ potvrdil Harry po pravde.

„O to vôbec nejde!“ rozohnil sa pán Weasley. „Však počkajte, keď to poviem vašej mamke...“

„Čo také?“ ozvalo sa spoza neho.

Do kuchyne práve vošla pani Weasleyová – nízka bucľatá pani, tvárila sa veľmi milo, no podozrievavo prižmúrila oči.

„Ach, ahoj, Harry, zlatko,“ usmiala sa, keď ho zbadala. Vzápätí však opäť zapichla pohľad do svojho manžela. „Čo mi chceš povedať, Artur?“

Pán Weasley váhal. Harry vedel, že nech by ho už Fred s Georgeom akokoľvek nahnevali, naozaj nemal v úmysle žalovať na nich pani Weasleyovej. Nastalo ticho. Pán Weasley nervózne hľadel na svoju manželku. Vtom sa vo dverách za pani Weasleyovou vynorili dve dievčatá. Jedna z nich, tá s hustými hnedými vlasmi a trochu veľkými prednými zubami, bola Harryho a Ronova kamarátka Hermiona Grangerová. A tá malá s ohnivými vlasmi zasa Ronova mladšia sestra Ginny. Obe sa na Harryho usmiali, ten im úsmev opätoval, načo Ginny očervenela – odkedy sa Harry po prvý raz zjavil v Brlohu, vždy bývala v jeho prítomnosti celá nesvoja.

„Tak čo mi chceš povedať, Artur?“ zopakovala otázku pani Weasleyová a v jej hlase zaznel nebezpečný tón.

„Ale nič, Molly,“ zamrmlal pán Weasley, „Fred s Georgeom len... ale už sme si to vysvetlili...“